Moja prostredná

Chalani vyrážajú na zimnú turistiku, dcéra prichádza domov, do tepla.

„V živote sa nenechám nahovoriť na žiadnu túru v zime. Mám v živej spomienke, ako som naposledy päťkrát po ceste hore zamrzla a rozmrzla, poznáš ten pocit, keď sa roztápaš a tisíce ihličiek ti bodá do prstov. Vyškriabala som sa z posledných síl na kopec, oni ešte stihli aj západ slnka, ja už nie. Tiekli mi slzy od bolesti, únavy a zúrivosti, že som nezostala doma. A On sa tam kochal! A očakával, že sa budem radovať s ním! V tej chvíli by som ho chytila pod krk a sotila dole zo skaly,“ spomína.

„Už si po raňajkách?“ vyzvedá. „Nešla by si so mnou po obchodoch, poskúšať nejaké plesové šaty? Poobede bude veľa ľudí, nebudem mať kde zaparkovať.“

„V pohode. Obed sa práve dovára, vypnem, oblečiem sa a môžeme vyraziť.“

Cestou autom šteboce. „Volala mi Maja, že sa s Mirom stretnú v Trenčíne, či by som neprišla za nimi, oslávime nový rok. Mne sa ti tak nechce, ja som už asi stará. Vyhovorila som sa, že som mame sľúbila, že ju zoberiem do nákupného centra, že sa máme zastaviť aj u babky, že to nestihnem. Tak keby čosi, straaašne si chcela ísť nakupovať,“ smeje sa.

„Vy ste hrozné decká! Najskôr osierate rodičov, vyhovárate sa na spolužiakov a potom zasa bývalých spolužiakov a vyhovárate sa na rodičov,“ smejeme sa obe.

Zapínam zipsy, malinké gombíčky na chrbte, posudzujeme. Tieto sadnú, len tá farba, v týchto mám veľkú riť, v týchto som moc nahá, ježiši, to čo tu našili, aký trápny náhrdelník, inak by boli super...

Cupkám vedľa nej, inak by som sa stratila. Neviem kde sme už boli, kde nie, z ktorej strany sme prišli.

„Všimla si si tie dve?“ pýtam sa. „Videla si tú podobu? Hneď každý vie, aha, matka s dcérou na nákupoch. Často v piatok popoludní pozorujem tento úkaz v meste, matky s dcérami, aké sú čitateľné. Len na mňa sa žiadna nepodobáte.“

„Nebooooj, keď sa zasmejeme a vytasíme celé ďasná, hneď každý vie, že sme rodina,“ zahlási moje dievčatko a tasíme.

 ***

„Keď je Olinka protivná na tatu, poviem jej – na týždeň ti požičiam môjho tatu!“ začína rozprávanie o skorosvokre prostredná.

„Niekedy sa len usmeje, väčšinou hundre, že sme všetci na jeho strane. Ale on sa chudák tak snaží. Pomáha jej, stará sa a nič jej nie je dosť dobré. Nikdy Juraja dobre nenakŕmi, nepoškrabká. Frfle, že je na neho sama, keď na chvíľu vytiahne päty z domu, ale keď otec pošle ju, nech niekam ide, nech príde na iné myšlienky, nechce. Ani nemá kam. Celý svet sa zúžil na Juraja.“

„Nečuduj sa, že je nervózna. Nemá to ľahké. Ona nežije svoj život,“ snažím sa obhájiť ju.

Dcéra mi skočí do reči: „A kto žije?!“

„Ty?“ skúsim nesmelo, lebo už kým vypustím slovo „ty“, dochádza mi, že tiež by si všeličo v živote predstavovala inak, čo nebolo v jej moci zmeniť.

Ona mi len pohľadom potvrdí moju úvahu a pokračuje: „Vieš, ja si nemyslím, že ľudia sa delia na šťastných a nešťastných. Je to len o tom, kto dokáže ten život prijať, taký aký je a vie si v ňom nájsť drobnosti, ktoré mu robia radosť.

Juraj, dospelý muž, odkázaný na svojich rodičov. V osemnástich spadol pod vlak, bola to mama, ktorá odmietla podpísať darovanie orgánov. Po mesiacoch kómy ho prinútila žiť. Nedovolila odpojiť od prístrojov. Vďaka nej „žije.“

 Nesúdim, len uvažujem.

***

Dcéra prichádza z práce unavená, poblednutá, ako už niekoľko mesiacov. Pracuje za dve, kolegyňa je dlhodobo práceneschopná, aj keď je práceschopná, je neschopná, takže sa vynára problém za problémom, chyby, ktoré narobila, neznesú odklad. Ak sa chce požalovať, vypočujem ju, ak je unavená aj na rozprávanie, nakŕmim si ju a nechám oddychovať. Prichádza skorozať.

„Čo nové? Ako v robote? Zasa si nadčasovala?“ zavalí ju otázkami.

Len čo prehovorí, rozčúli sa a začne nadávať: „Prečo nejdeš za tou pi..., (rozumej riaditeľkou) a nepovieš jej, že to robiť nebudeš, nech to rozdelí iným. Hoď sa na týždeň na maródku...“

Nadáva, udeľuje múdre rady, v jej očiach vidím sklamanie, nesúhlas, nevôľu. Aspoň doma chce mať pokoj.

Mišo sa obracia na mňa, očakáva, že sa pridám. Nechcem sa zapojiť do takejto diskusie, potichu mu naznačím, porozprávame sa inokedy, dúfajúc, že pochopí. V zápale rozhorčenia, obviní aj mňa: „Ty ju neľúbiš. Keby si ju ľúbila ako ja, tiež by si sa nemohla pozerať na to, ako ju tam týrajú.“

Monika odchádza do kuchyne, radšej ide variť čaj, aby sa vyhla konfliktu.

„Keď ju ľúbiš, mal by si sa ovládať. Toto jej neprospieva. Tu v obývačke nevyriešiš problémy úradu. Mal by si pochopiť, že jediné, čo môžeš pre ňu urobiť, je objať ju, vypočuť a odľahčiť situáciu. Komu tieto výbuchy prospievajú? Tebe sa uľaví, vyplavíš zo seba hnev na vedúcu, riaditeľku, celý systém a hodíš to na ňu. Prestane sa ti zdôverovať, ak sa budeš takto správať. Čo by vyriešila týždňovou péenkou? Robota by na ňu počkala a mala by ešte väčší stres.“

„Nech dá výpoveď!“ vyhŕkne.

„A kam pôjde? Je rada, že má prácu. Kde je to lepšie? Poznáš niekoho, kto je v súčasnej dobe spokojný? Ja nie. Mám kamarátky na štatistike, v banke, v školstve, všade samé problémy. Buď sú ľudia nezamestnaní a tí, čo ešte robia, z tých idú zodrať kožu, ľudí málo, práce veľa. Aj keď o užitočnosti niektorej by sme mohli diskutovať.“

Pozerám mu do tváre a čakám. Vyprovokujem ho k ďalšej vlne nespokojnosti, alebo? Poznám ho. V očiach sa vyjasní, ohňostroj utíchne a vidím v nich čosi ako zahanbený mier.

Potichu prizná: „Keď mňa to vždy tak vytočí.“

Meníme tému, začína vtipkovať, čaj je hotový, dcéra sa pridáva.