Len sa dívajú, ako odchádzame

vaporetti

len sa dívajú ako odchádzame
nezanechávame nič
aj na spomienky 
je to krátko
som nesústredená
ako dieťa
ale nie som
vieš, že si jediná
kto by ma ešte hľadal?
som o človeka bližšie k samote

a predsa
nebolí ma zub
ani hlava
pijeme vino della casa
na malom námestí

smútok je nachvíľu
iba fyzikálny jav
synapsie bez spojenia

cítiš ten teplý vietor?

film končí
loď brázdi vlny mora
a mizne v hmle

tragédia je tvoj najsilnejší príbeh

zhrozené pohľady
telá plné jaziev
šťastné
že im chýbajú tie tvoje

predstieraný súcit
strach o život
vždy len vlastný

naša veľkosť je len klamlivý odraz v zrkadlách

pláž

nemám rada ľudí
ale tá vzdialená vrava
odraz hlasov o hladinu jazera
džavot detí
zvuk prúdiacej vody
z neďalekého toboganu

už je to dávno

pozorujem tvoju vynárajúcu sa hlavu
vzďaľuješ sa mi
približuješ sa

vyzlečená z gravitácie reality sa vraciaš k sebe

cesta

ponáhľam sa do práce
keď tu sedím
rozmýšľam nad jej perami
a nad koncom sveta
a nad kožou na mojich chodidlách

je tu teplo
nachvíľu zabúdam na všetky musím
som ako dieťa v kočíku

si šťastný?
chýbajú ti zuby
a smrdíš potom

trolejbus pokračuje v ceste
veľa príbehov nestihne jeho konečnú

útek

odbáčam k Elene Ferrante
miznem medzi stromami lužného lesa
snívam o tvári
ktorej pristane iný účes
ako je ten môj
nad amazonkami
ktoré do rytmu hudby
vlnia svojimi dlhými vlasmi
ako v klipe od Deap Vally

je dobré niekam patriť
a fotky z tej udalosti
sú pekné

rozprávam ti o tom 
čo nevidíš
o sarkazme 
a trpkej chuti lacného piva

boli ľudia vždy takíto?

veľa sa nezmenilo
nemám deti
ani nový dom
nemám príbeh na výmenu

a aj preto unikám
hlbšie do seba
medzi stromy tohto lesa
medzi listy tejto knihy
stávam sa celou v rytme tejto hudby