Tak sa máme

december 2016

Ako pacientke sa jej páči. Necháva si merať teplotu, nosiť čajík, masírovať studené chodidlá. Podchvíľou urobí „mňaaaau“, aby sa pripomenula.

Podám jej telefón, zvoní.

„O štvrtej príde tatino! Máš byť doma, nikam neodchádzaj!“

„Idem nakúpiť, veď je jedna hodina, dovtedy sa vrátim aj štyrikrát.“

 

Stojím v rade u mäsiara, za pultom, za chrbtami predavačov majú veľké zrkadlo. Mám rozmyslené, čo chcem, tak sa len tak z dlhej chvíle pozerám po ľuďoch. Tretí predo mnou, známa postava, známa bunda, vyhľadám ho v zrkadle, je to on! Veľmi dobrý kamarát. Pozorujem ho, snažím sa pritiahnuť pohľadom, blúdi očami po krkovičke, karé, nechytá sa. Zrazu sa nám stretnú pohľady, smejem sa, on prekvapený, otočí sa, pokrúti hlavou – „ako malá, nieže by ma drgla,“ čítam v jeho očiach. Naznačí mi, že ma počká vonku.

„Ahoooj! Aj ty máš zoznam?“

Vyratúva mi, čo kde ešte treba stihnúť. Je zvedavý, čo u nás doma. Naposledy som mu vyliala svoje trápenie v aute pred stretnutím zo základky, odvtedy sa dosť zmenilo. V skratke mu vyrozprávam, čo a ako, kde Petra našla svoje miesto. Som taká rozradostená a on čoraz smutnejší.

„Ale veď ona nebola taká!“ nechce uveriť.

„No nebola. Jednoducho jej preplo.“

Rozprávam mu, aké má plány, že bude chodiť aj bez cvičenia, ako sa do centra raz vráti ako terapeutka, ľutuje štúdium, nič jej nedalo, len vzalo.

Je čoraz smutnejší.

„Taký je život, čo narobíš,“ utešujem ho.

Pozerám do tých smutných očí, je to s nami naozaj také hrozné? Raz precitnem a rozplačem sa? Ale čoby.

„Netráp sa, naozaj sa nám obom uľavilo. Je jej tam dobre, sú tam skvelé baby, venujú sa im, učia ich, všeličo vyrábajú, rozprávajú sa, má tam kamarátov. Od januára nastupuje na dobu neurčitú, trikrát do týždňa. Vybavila som jej sociálnu odkázanosť, prispievať nám bude TSK,“ vyratúvam výhody.

Rozveseliť sa mi nepodarí.

Objíma ma, praje všetko dobré, pozdravuje.

„Už sa o mňa naozaj nemusíte báť! Pozdravuj doma!“ volám za ním na rozlúčku.

 

Poznášam nákupy, nech už nemusím do Vianoc vyliezať z domu.

Sedíme s Monkou pri káve, keď zazvoní. Otvorím a cúvnem. Od posledného stretnutia zasa pribral. Obrovský chlap v obrovskej červenej bunde, smejem sa: „Teraz si ozajstný Mikuláš!“

„Dáš si s nami kávu?“

Hrnie sa do obývačky, pod stromček uloží tašku s darčekmi. Otázku opakujem trikrát, nič. Sadnem si, upijem.

„Kde mám tú kávu?“

„Keď si mi neodpovedal, myslela som, že si už pil, že nechceš.“

„Povedal som.“

„Nepovedaaaal,“ kričia baby zborovo.

Prinesiem mu kávu, popíjame, rozprávame. Po hodnej chvíli sa opýta: „ A kde je Pepa?“

Petra kričí zo svojej izby: „Tu som, v posteli, som chorá, ale už idem za vami.“

„Čoby si chodila, ešte nás nakazíš, ja ťa prídem pozrieť.“

Rozhovorí sa, spomína brata a akúsi sesternicu z druhého kolena, ktorú chcel u neho zamestnať, na Petru zabudne.

„Peti! Veď poď za nami!“ zakričím na ňu ja.

„Nejdem. Tatino sa bojí, že ho nakazím.“

„Aaale, veď to som len srandoval. Môžeš prísť.“

Petra sa usadí vedľa nás, tatino oproti.

„Už si sa naučila tieňovať?“ pýta sa jej.

„Nie, ale robím teraz iné veci, nemaľujem.“

„No vidíš, aká si, vôbec nerešpektuješ, čo ti poviem.“

Niekto zazvoní. Ivana. Priniesla domácu kyslú kapustu.

„Tato! Preboha! Rob so sebou niečo, veď dostaneš infarkt!“

„No, už mi to začína vadiť, nemá ma kto obúvať.“

Prinesiem koláčiky, jeden ofrfle, že nemá rád kokos. Vkladá do úst čokoládovú hrudku, začne kašľať, zľakla som sa, že má nejakú alergiu na oriešky, alebo čo a on: „To si mi nevedela povedať, že je tam papier?!“

Vypľúva kúsky červeného papiera, my chytáme záchvat smiechu: „Čokoládové hrudky boli vždy v papierových košíčkoch, nenapadlo mi, upozorňovať ťa.“

„Ty si schudla?“ pozrie na mňa.

Myknem plecom, nezdá sa mi, že by to bolo nejaké výrazné, nikdy som nebola tučná.

Monka povie za mňa: „Áno. Schudla.“

„A čo? Máš nejaké problémy?“ čuduje sa.

„Nieeee, čo sú to problémy?“ rozosmeje ma. „Zaručená diéta je Petra.“

„Mamaaa, prestaň!“ nepáči sa jej to.

Reč sa zvrtne inam. Je čas, synovi končí tréning, zodvihne sa, odchádza. Miesto vianočného a novoročného priania, nás cestou ku dverám postrapatí jednu po druhej po hlave, ako tam tak vedľa seba sedíme a je mi to celkom sympatické. Načo dlhé reči, povie iba: „Majte sa!“

 

 

 

 

---