Náš nový rok

január 2017

„Petra, chcela by som k nám zavolať babku a Filipkovcov. Vadilo by ti to? Ja s nimi chcem byť. Ak ty nie, pôjdem ja za nimi. K babke, alebo k nim, niekde sa stretneme.“

Mračí sa, nie je jej to po chuti, ale nepovie nič.

„Pozri, nemusíš mi odpovedať hneď. Stačí zajtra, len aby si vedela. Podľa nálady. Dobre?“

Je nervózna, niečo hľadá, vyhadzuje zo šuflíka papiere, zošity.

„Hľadáš niečo?“

„Mala som tu také linajkové papiere s dierkami.“

„Možno som ich dala do tej veľkej krabice v obývačke, keď som ti upratovala izbu. Mala si tu toho veľa.“

„Tam som už hľadala!“ odvrkne.

Napriek tomu idem vybrať škatuľu s rezervnými obálkami, obalmi, kancelárskym papierom. Prezriem a nájdem niekoľko balíčkov vložiek do karisbloka. Prinesiem jej ich, nech si vyberie. Trošku je nahnevaná, že som to ja, kto ho našiel tam, kde ona nie, v hlave jej ide iste to známe – zase si urobila zo mňa debila, ale tento raz si to nechá pre seba. Zbiera zo zeme rozhádzané papiere a ukladá ich späť, na koberci nič nezostane.

„Petra, teraz ťa idem pochváliť. Naozaj. Nehľadaj v tom žiadne iné úmysly. Momentálne sa mi tvoja izba páči. Nemáš nič porozhadzované po koberci. Odkedy som ti upratala, si si to udržala. Som naozaj spokojná.“

Mračí sa.

„Pochválila som ťa, prečo sa mračíš?“

„Nepáči sa mi to momentálne.“

„Prepáč, som si neuvedomila. Tak to slovo môžeme pokojne vynechať.“

 

***

 

Ráno vychádza zo záchoda a volá na mňa: „Nevieš, čo mám na zadku? Svrbí ma to.“

„Ukáž, pozriem sa. Je to ten dekubit. Čo si si vysedela. Som ti hovorila, že sa ti od sedenia robí na stehne fľak. Upozorňovala som ťa, nech cvičíš, meníš polohu. Čítať si môžeš poležiačky, na bruchu. Na tú plastovú stoličku som ti chcela dať podložku. Koľkokrát? Nechcela si, odmietala. Je lepšie dekubitom predchádzať, ako ich liečiť.“

„Ale ty si mi nepovedala, že to môže takto dopadnúť!“

„Nepočúvala si ma, hovorila som ti.“

„Toto sa stáva ľuďom, ktorí sa nevládzu hýbať. Tí, čo dlhodobo ležia, majú preležaniny. Ty máš presedeninu. U teba naozaj nie je dôvod na dekubity.“

 

„Petra, čo teda? Môžem ich zavolať k nám?“

„Nehnevaj sa, ale bola by som z nich unavená. Je to na mňa veľa ľudí. Nechcem ťa vyháňať, ale choď radšej ty.“

„V pohode. Mne to nevadí, rada pôjdem za nimi. Pôjdem pešo po hrádzi, urobím si výlet.“

Začínam sa chystať.

Opýta sa: „Kedy zdrháš?“

Zdrháš? Chce mi tým dať najavo, že zostáva doma sama a ja ju opúšťam?

„Už. Andula ide na cintorín, pôjdeme kus cesty spolu, potom sa rozdelíme.“

 

***

 

Vrátim sa večer.

„Peti, poď do vane, umyjem ti vlásky pred filmom, aby si potom mohla ísť rovno do postele.“

„Ty ma chceš vážne ráno budiť do centra? Vieš, že som mala pokazené Vianoce, vôbec som si ich neužila. Nemohla by som zostať pár dní doma?“

„Petra, čo chceš doma robiť? Veď práve preto, že si tu bola dva týždne zatvorená, by si sa mohla tešiť, že ideš konečne von, medzi decká.“

„Nikto tam nebude! Väčšina príde až deviateho.“

„Nešpekuluj, ideme.“

„Zasa musí byť po tvojom!“

„Petra, ty si podpísala zmluvu. Sama. Dobrovoľne. Ak budeš mať naozajstný dôvod neísť, v poriadku. Ale nemôžeš tam chodiť len tak, kedy sa ti zachce a blokovať miesto iným.“

„Mám ísť pod sprchu? To ma bude štípať,“ vyjednáva.

„Voda ti urobí na to len dobre. Zavinila si si to sama, nesťažuj sa teraz.“

„Zasa som len ja všetkému na vine!“

Nachystám jej uteráky, stoličku a čakám. Vyzlečie sa, príde, nechá si umyť vlasy, odchádzam, pokračuje sama. Oblečie sa do pyžama, príde do obývačky na film, zabalím ju do deky. Príbeh o psíkovi ju rozcíti, ukladá sa mi na kolená, nechá sa hladiť, načiahne sa za mnou a dostanem aj pusinku na líčko.

„Petra, veď ja ťa mám rada. Mohli by sme spolu lepšie vychádzať.“

A to som deň predtým povedala kamarátke, že ju už nemám rada, ani sa na ňu nehnevám. Jednoducho nič. Aj tak mi neverila. Stačí, keď sa pritúli a nezlostí, všetko je zabudnuté, zase je moje dievčatko.

„Keď ty si na mňa taká prísna. Príliš priama. Ja viem, že človek má byť úprimný, otvorený. Ale ty si až moc. Ubližuje mi to.“

Zamyslím sa. Možno. Čo ja viem.

 

***

 

Zobudím sa do tmy, vonku mrzne, len tak praští, nachvíľu zauvažujem. Nenechám ju spať? Mohli by sme ísť neskôr. Nenachádzam v cestovnom poriadku dopoludnia žiadny iný nízko podlažný. Keď jej prvý deň povolím, zvykne si, bude vyjednávať aj ďalšie dni.

Musím byť dôsledná.

Počas chystania oblečenia sa preberie, nesúhlasne vrtí, vzdychá, ale po chvíli vylezie z postele a ide rovno do kuchyne k raňajkám. Vráti sa do izby, rovno k oblečeniu.

„Peti, na wecko a zuby umyť, potom sa oblečieš.“

Poslúchla. S oblečením jej pomôžem, stíhame len tak tak. Fusak jej ani nezapnem, len ju prikryjem, rukavice strčím do neho a utekám. Autobus už vidím stáť na predchádzajúcej zastávke. Dobehnem, pozapínam ju a je tam.

Stojím oproti nej, usmievame sa na seba

„Petra, milo si ma prekvapila. Obávala som sa, že skončím na opačnej strane autobusu.“

„Vieš, ja som si dala záväzok, že v novom roku už nechcem, aby sme mali konflikty. Ale nemala by si ráno stresovať. Nemala by si bežať. Bála som sa. Keď sa budeš stresovať a takto naháňať, dlho to nevydržíš.“

„Peti, keď je tak ťažko to správne načasovať. Nechcem, aby si dlho čakala na zastávke, nechcem, aby sme zmeškali. Keď bude vonku teplejšie, bude všetko oveľa jednoduchšie. Nebude treba fusak, neublíži nám ani čakanie na zastávke.“

Rozpráva potichu, skláňam sa k nej, aby som počula. Teší sa, že nám miesto Markízy dali Barrandov Family, nebude musieť pozerať obľúbenú talk show s Honzom Musilom cez net, ale priamo v telke.

„Pozri, ako je ráno vonku rozprávkovo. Tie biele stromy, najmä ihličnany sú úžasné. To hocikedy nevidíš.“

Prichytím sa, že sa k nej začínam chovať zasa ako k malému decku. Ale funguje to. Posledné roky som sa snažila brať ju ako seberovnú, dospelú. Teraz ju chválim za upratanú izbu, zato, že sa nehádže o zem, keď má ísť do centra. Dvadsaťsedemročnú mladú ženu. Akoby chodila do materskej školy.

Nerobím si ilúzie do budúcna, vďačná som za každý jeden deň.

 

 

 

---