Chuligán

Konečne nejaký koncert, dlho sa v meste nič nedialo. Dcéra je blázon do Čírovej, ja zasa celkom zvedavá na Michala Davida, spomienka na staré časy, tešíme sa obidve. V Piano clube je dokonca výťah, nebude problém s vozíčkom, máme to vyskúšané.

Len čo prichádzame k vonkajším schodom, skočí k nám taký chalan, či nepotrebujeme pomôcť. Normálne to robím tak, že vyberiem dcéru z vozíka, vyvediem ju po schodoch, ak je kde, posadím ju, alebo jednoducho opriem o stenu a zbehnem si pre vozík. On nám vozík vyniesol. Super. Hneď za dverami ďalší, či niečo nepotrebujeme.  Išiel zapnúť výťah, ktorým vyvážajú aparatúru, vyviezli sme sa na poschodie.

Hore už bol nátresk, nedalo sa vojsť ani do miestnosti, zostali sme medzi dverami, s týmto som nepočítala. Na Cmoríkovi bola tretina, nemusel nikto stáť, iba tancujúci pod pódiom. Z vozíka nebola šanca niečo uvidieť, no čo, budeme iba počúvať, nasávať atmosféru, vždy lepšie, ako kvalitný obraz a zvuk pri telke. Lenže ľudia sú nepoučiteľní, pretláčajú sa okolo nás hore dole, neveria, že dnu už naozaj nie je ani miestečka, a tak musím s vozíkom ustavične uhýbať, dosť to ruší.

Zrazu príde ďalší chalan (no, chalan, všetci spomínaní chalani mali okolo tridsiatky, záleží na uhle pohľadu), že majú pri bare dve miesta, odtiaľ je vidieť na pódium, nech si slečna ide sadnúť, neprišla predsa na koncert, aby pozerala do stropu. Ideme teda za ním, no vyliezť na barovú stoličku pre vozíčkarku je dosť problém. Kým sme zvolili správnu taktiku, chalan ju zobral do náručia, vyložil a sedela. Vozík odložil do kúta, aby nezavadzal. Chvíľu bola rozklepaná, nezvyknutá sedieť bez opory, ale keď som ju zozadu objala okolo pása a oprela o seba, upokojila sa. On sa so svojou priateľkou celý večer striedal na jednej stoličke.

O chvíľu niekde zmizol a priniesol dve CD-čka Michala Davida, vraj ich vypýtal od organizátora, nech si aj doma počúva. Taký zvláštny típek, bledé nohavice, čierne tričko, čierna šiltovka, hlavu mal vyholenú, spod čapice mu trčal iba tenulinký vrkôčik. Mama by ho podľa výzoru hneď odpísala, pre ňu by bol chuligán, mne bol sympatický. Choval sa tak familiárne, mimovoľne ma objal okolo ramien, či sa nám páči, či nič nepotrebujeme, ako keby k nám patril, videla som ho po prvýkrát v živote, ale vôbec mi jeho správanie neprekážalo. Napomínal dokonca barmana, aby nezastieral výhľad, len nech slečna dobre vidí.

Bola tam skvelá atmosféra, odspievali všetky staré hity, na obrazovke bežali úryvky z filmov, uprostred vystúpila Mária Čírová, zaspievala dve pesničky sama, jednu s Davidom, mladá bola nadšená. Tancovala som si za ňou, držiac ju okolo pása, prenášal sa pohyb aj na ňu, užívali sme si to a všetky starosti boli preč.  

Po skončení sa ľudia hrnuli po schodoch, výťah bol vypnutý, v kútiku sme čakali, až budú voľné schody. Vybrala som ju z vozíka a nemusela sa preň vracať, dvaja chalani ho schmatli a vyniesli nám ho až pred budovu. Ešte sa vypytovali, či sme videli, či sme mali dobré miesto, zaželali všetko dobré, no, zlatí... Úplne nádherný večer. Ako v rozprávke. Toto vôbec nie je bežné, niekedy sú ľudia nevšímaví, ľahostajní... Za jeden večer stretnúť toľko skvelých ľudkov, je naozaj vzácnosť, to fakt poteší.

Milujem túto letnú atmosféru, nočné návraty z letného kina, z koncertu, všetko tak čarovne vonia, pohodička, pohoda...