Dospelá

„Peti, bola som vyniesť smeti, je tam strašná kosa. Fakt sa mi dnes nikam nechce, zavolám našich k nám, zoberú autom aj babku.“

Zamračí sa.

„Vidím, že sa ti to nepáči, ale minulý víkend som bola celý s tebou, dnes nebudem brať na teba ohľady. Ak budeš chcieť, môžeš sa rozprávať s Renátkou, ako naposledy, celkom vám to šlo. Ak chceš byť sama, môžeš. Filip bude s nami hrať, nebude ťa vyrušovať.“

Mračí sa ďalej: „Čo ja viem, aký týždeň ma čaká s deckami? Či budú v pohode, či rozhádaní, ukričaní? Predstav si, že ty by si išla do roboty, tiež by si si predtým potrebovala oddýchnuť!“

„To znamená, že pobyt v centre je pre teba náročný? Potrebuješ si dva dni predtým doma oddýchnuť? Pôvodne sme hľadali spôsob, ako si oddýchnuť odo mňa, od domáceho prostredia.“

„Ale už sa znesieme! Už nepotrebujeme byť od seba!“

„Včera sme boli spolu, dnes budeme tiež, ak zostaneš s nami.“

„Ty mi nerozumieš,“ zahundre si popod nos.

„Ty si rozumieš?“

Zachmúri sa ešte viac.

Voľačo zdola kričí, nerozumiem jej. Idem dole vypnúť sporák, čupí pod schodmi.

„Ty si nepočula?! Pýtala som sa ťa, či si nechala v piatok môj ruksak v garáži.“

„Ak ho nemáš v izbe, tak pravdepodobne zostal na vozíku.“

„No ohromné! A vieš prečo si ho tam zabudla? Lebo si sa ponáhľala do Lidlu kúpiť pomazánky, aby návšteva mala čo papkať!“

„Myslíš?“

„A určite mi ho teraz nepôjdeš zobrať.“

„Ak ho potrebuješ, pôjdem, aj tak idem do garáže zobrať minerálku, aby návšteva mala aj čo piť. Ja mám ľudí rada.“ Viem, to som nemusela.

„Prečo ma musíš zasa zhadzovať?“

***

Ráno fungujeme bez slov, ani som nečakala, že sa raz takto zladíme. Cestou po schodoch sa dokonca rozosmeje: „Čakala som ešte jeden schod.“

„Tomu sa hovorí, že si sa prerátala.“

Začne si spievať pesničku, ktorú som jej týmto pripomenula. Až vonku sa naježí: „Nemohli by sme radšej chodiť znova cez garáž?!“

„Mohli. Breh je už suchý. Myslela som, že to aj tebe takto vyhovuje.“

Z domu vychádza Ela, ideme na autobus spoločne.

„Ak chceš vedieť, ako sme sa vyspali, stačí pozrieť na Petru,“ usmievam sa.

„Peťa, keby si vedela, ako mne sa nechcelo!“ prihovára sa jej.

Nastúpime, zaparkujem na prvý šup, konečne sa podarilo obopnúť dosku držadlami, trafila som.

„No hurá! Dnes si tu prvýkrát netancovala,“ okomentuje to Petra.

Vysvetľujem Ele, o čo ide, nebola by zo mňa dobrá šoférka. Po tatovi. Spomínam na jeho cúvanie, na „rýchle jazdy“, keď sme sa ako deti schovávali od hanby pod sedadlá, keď nás na dedine predbiehal traktor.

„S tým fusakom to myslíš vážne?“ začína riešiť zajtrajšok. Dievčatá bohužiaľ nezabudli. Zajtra o pol jedenástej má prísť pre ňu Kristína, berie ju autom na výlet do Brna.

„Pozri, bavili sme sa o tom už včera. V tejto zime, bez fusaku... sama vidíš, aká ti je zima aj v ňom.“

„Ty si myslíš, že Kristína to zvládne? Posadiť ma do vozíka a ešte s fusakom?“

„Petra, ja ťa len upozorňujem. Buď budete sedieť v aute a kúriť si, alebo zoberiete fusak, inak zmrzneš a aj tak si výlet neužiješ.“

„Ja nemám problém sadnúť si a napísať Kristíne, že nikam nejdem!“ vyštekne.

„Opýtaj sa jej, či nebude mať problém poskladať vozík do auta, potom ho rozložiť, rozprestrieť fusak, zapnúť ťa do neho. Treba ju na to upozorniť, možno si to ona neuvedomuje.“

Obrátim sa na Elu a vysvetľujem, o čom sa bavíme: „Rozhodla sa s kamarátkou zo strednej ísť autom na výlet do Brna. Myslím, že nie je na to najvhodnejší čas.“

„Peťa, teraz sa na mňa asi nahneváš, ale súhlasím s maminou. Mali by ste to odložiť, keď bude teplejšie,“ zastáva sa ma.

Petra sa zamračí ešte viac, nasmeruje pohľad na mňa: „Radšej sa priznaj, že sa ideš posrať od strachu, že pôjdem niekam sama! Ale ja sa raz musím od teba odstrihnúť!“

„To môžeš, ale inokedy, keď nebude mrznúť,“ pomáha mi Ela.

„Ale mne je zle teraz! Teraz potrebujem vypadnúť!“

Aha. Hlavne, že si mi otrávila jar, aj leto, vtedy ti bolo najhoršie. Nepomáhali výlety, koncerty.

„Petra, ja ti to nezakazujem. Len upozorňujem. Rozhodni sa sama.“

„Keď ste dve dospelé proti mne?!“

„Aj ty si dospelá.“

„Začínam o tom pochybovať!“

Ela vystúpi, zaželá nám pekný deň. Posunieme sa pár metrov a stojíme znova. Pred nami bliká policajné auto DOPRAVNÉ NEHODY. Autá púšťajú z opačného smeru, my čakáme. Objasňujem Petre, ktorá je chrbtom, prečo stojíme. Určite si myslí, že aj túto dopravnú nehodu som zinscenovala, len aby som ju odradila od Brna. Konečne púšťajú aj nás, sú tam hasiči, bordové auto prevrátené na pravom boku, popisujem Petre, čo vidím.

Vystúpime, ponáhľam sa, aby som stihla autobus späť.

By som rada teba videla, ako by si mi dala vyžrať, s tvojou odpornou sebeckou povahou, keby som ja bola na tebe závislá. Keby si sa ty mala starať o mňa. V skutočnosti sa možno sama ideš posrať z toho, že pôjdeš bez mamičky do Brna, ale takto to bude mať tie správne grády, keď napíšeš Kristíne, aká je tá tvoja matka otrasná! Väzní ťa doma, bráni ti v osamostatnení.