Mňaaaaau

„Mňaaau,“ ozve sa z kúpeľne.

To je dobré znamenie. Viac ako „Dobré ráno“.

Sadne si oblečená na posteľ, ja som ešte v nočnej košeli.

„Budeme aj dnes chodiť?“ prisadnem si k nej.

„Vieš, ja keď tie decká vidím, ako idú po svojich do jedálne... keby som tu zatvorená, nemala by som motiváciu.“

Čo sa posledné roky tváriš, akoby si celý život prežila medzi štyrmi stenami! Na základke, na strednej, na výške...si nemala motiváciu? Nechala si sa vynášať na poschodie spolužiakmi na rukách, keď ste mali cviko na štvrtom poschodí.

„Nakoplo ma, že mám podporu od toho, od ktorého som to nečakala.“

„Od koho?“

Hádam, strieľam mená, vedľa.

„Predsa od Peťa! Aristona!“

„Od toho si to nečakala?! Potom od koho? Veď Peťo je ten, ktorý ťa drží pri živote.“

„Áno. Viem, že keby bolo najhoršie, je tu.“

„Kde tu? Žije teraz v Prahe, či v Amerike?“

„V Prahe. A keď už cíti, že je zle, odletí do teplých krajín.“

Rozpráva, spomína, kto jej kedy ako ublížil, kto nezažije, nepochopí...vidím, že sa do sprchy dnes len tak nedostanem, ale počúvam, začína to byť zaujímavé.

„Mona, pre tú som vzduch. Nič. Hovno. Veľké. Ktoré nikdy nevysere.“

Táto metafora ma ohromila. Napriek tomu, že sa pozastavujem nad hrubosťou slovníka, zaujala ma myšlienka. Vyjadrila tým toľkú ľahostajnosť sestry voči nej. Až takto to cíti?

„Naozaj si to myslíš? Ja to takto nevnímam. Veď Monka je nám najbližšie. Zaujíma sa o nás.“

„Ivana mi rozumie viac. Mona sa iba tvári, že jej na mne záleží. Keď si ubližujem, povie – Petiii, ale nejde jej o mňa. Prečo ma niekedy nezoberú so sebou? Oni si s Michalom chodia, výlety, lyžovačky, plesy, to by som bola pre nich taká záťaž? Veď rozprávať viem. Aj Kristína sa čudovala, že ma nikdy nikde so sebou nezoberú.“

„Hm...mohli by ťa občas. Aspoň do mesta, keď si idú večer sadnúť s kamošmi. Viem, volali ťa do kina, aj na koncert, vtedy si odmietla, ale to neznamená, že ťa za to budú trestať tým, že nikdy viac. Mohli by sme sa s nimi o tom porozprávať.“

„Nie. Viem, čo by mi povedala. Že sa nemám pchať medzi nich, že mám mať svojich kamarátov. Ale keď mi bolo zle, všetci sa mi otočili zadkom. Pani Jé mi napísala, že hľadám útechu na nete, že oni majú svoje starosti, svoje deti a muziku, nech vyhľadám odborníka. Pritom som už šesť rokov v rukách odborníka bola! Čo ona vedela?! A takto ma odpísala. Ešte mi napísala, že Maťo Harich a Maťo Husovský mi nepomôžu! A pomohli!“

„So Zuzkou a Majkou už nie si v kontakte?“

„Nie! Ani nechcem!“

„Veď vtedy stačilo, keby si im napísala, že si vďačná aj im. Že za tebou chodia, berú ťa von. Je pochopiteľné, že sa ich dotklo, keď si ustavične ďakovala virtuálnym ľuďom a ich si nespomenula.“

„Napísala som Márii, že keď mi nerozumie, nech je radšej ticho. A ona v afekte na mňa, že keď niekto nehovorí to, čo ty chceš počuť, má byť radšej ticho?! V afekte! Pritom odborníci tvrdia, že vtedy má byť človek ticho. Nádych, výdych, až potom reagovať.“

Jaj, moja, s tebou je to ťažké. Obdivujem tie dievčatá, že to toľké roky s tebou vydržali. Chodili zriedka, ale chodili. Nikdy si sa nezaujímala o ich život. Takmer na nič si mi nevedela odpovedať, keď som sa pýtala. Len ty si ich zahlcovala svojimi pocitmi a keď sa konečne ozvali, sú tie najhoršie.

„Peťa, ale veď Monka sa s tebou rozpráva. Snaží sa ťa pochopiť a usmerniť. Mali ste zopár takých vážnych a dlhých rozhovorov.“

„Mali. Ale aj tak som jej jedno.“

„V centre sa ti s kým najlepšie rozpráva?“

„Asi s Patrikom. Ten ma aj počúva. Najskôr som najviac kecala s Ivanou, ale zistila som, že keď ma aj nechá rozprávať, absolútne ma nepočúva. A personál by si mal viac dávať pozor na hubu. Ja, aj keď niečo robím, vnímam, počujem. Aj nám hovoria, aké to majú rodičia s nami ťažké. Ale načo? Tí, s ktorými to majú ťažké, aj tak iní nebudú. Tí, čo opakujú stále to isté, stále rozprávajú o tom istom, za to nemôžu. Ten mentálny postih im nedovolí ani si to uvedomiť, ani sa zmeniť. Najviac sa to dotýka mňa, ktorej jedinej sa to netýka.“

Aha. Tak ja to s tebou nemám ťažké.

„Vieš, ja som decká nechcela zaťahovať do starostlivosti o teba. Nechcela som ich zaťažovať, brala som to tak, že je to záležitosť mňa a tatina, nech majú bezstarostné detstvo. V tej knižke mama chodila do práce a starší  brat a mladšia sestra v čase, keď nemohli zohnať asistentku, sa museli postarať o Natáliu. Bolo to dosť kruté. Brat mal rande a nemohol, Eliška bola ešte dieťa, predčasne dospela. Natáliu nemohli doma nechať samu ani pol hodinu. Teraz sú baby už dospelé, mohli by sa samy ponúknuť, zobrať ťa niekam, ale možno je to moja vina, že som ich k tomu neviedla.“

„Priala by som jej, aby si aspoň jediný deň vyskúšala byť na mojom mieste. Ivane to neprajem, Mone áno.“

„Tiež som nad tým premýšľala, ako by ony zvládali tvoju situáciu. Myslím si, že Monka by sa zmierila, Iva nie. Tá by ako decko robila doma peklo, že nemôže, čo ostatní, ale naštartovalo by ju to, išla by na Mokrohájsku, urobila by si vodičák, vypadla by z domu a osamostatnila sa. Nebola by sama, mala by okolo seba partiu, na vozíku, či bez. Ber to ako úvahu. Nikto nevie, čo by, keby.“

„A ja? Ja sa nesnažím?!“ pozrie na mňa vyčítavo.

„Myslím, že ty si niečo medzi nimi. Ani zmierená, ani dosť odvážna zmeniť svoj život,“ poviem, čo si myslím.

„Nemala by si už zavolať babuške?“ odvádza pozornosť.

„Vidíš, mala. Je pol desiatej,“ beriem telefón.