Kto za čo môže

Vystúpime z autobusu.

„Peťa, chceš sa začať osamostatňovať?“

Nechápe, kam mierim, neisto hapká: „No... chcem.“

„Je tak pekne, mohla by si sa voziť na chodníku pri bytovkách hore dole, kým nepôjde Monka z roboty, zoberie ťa potom domov.“

„Sama? Bez teba?“

„Ako inak. So mnou sa vozíš stále.“

„Ty si ohromná! Takto naraz. To akoby si trojročné decko, ktoré nikdy nechodilo, postavila a povedala mu, choď!“

„Myslela som, že dvadsaťsedem rokov bol dostatočne dlhý tréning. Ale ja s tým nemám problém. Môžem ťa voziť ďalej. Len ty si nespokojná, že si na mne závislá. Tak som skúsila, aby si mi nevyčítala.“

„Aj naše decká v centre nepošlú hneď samé nakupovať. Najskôr chodia s nimi, až potom ich posielajú samé.“

„Chodila som s tebou dvadsaťsedem rokov.“

„Veď si chcela ísť do Lidlu!“

„Spomínala som, že by sme mohli, nie je to súrne. Ak chceš, poďme.“

Dobrá nálada z autobusu sa vytratila, tam štebotala, teraz je napätá, nervózna. Ukladám jej nákup na kolená, vyloží ho na pás. Pani vpredu niečo zabudla, nechala plný kôš na zemi pred nami, Petra si nevšimla, že už mala niečo vyložené. Nezasahujem. Trošku chaos, pani nás ponúka: „Choďte predo mňa, ja mám toho veľa.“ Vyložené veci prekladá za naše.

Poďakujem, zaplatím, veziem domov zamračenú Petru, po hodnej chvíli skríkne: „Reďkovky! Ty si mi ich dala pod fusak! Prečo ma nekontroluješ? Nechápeš, že som mešuge z deciek?“

„ No, ja som asi mešuge z teba,“ smejem sa.

„Som potom nepozorná. Čo teraz?“ vykrikuje.

„No čo? Vracať sa nebudem. Zaplatíme ich zajtra,“ tíšim ju.

Hnevá sa, vyčíta, vadí jej môj pokoj. „Ty by si bola kľudná a smiala sa, aj keby ma zajtra pochovávali!“ rozčuľuje sa.

No čo jej na to poviem? Smejem sa.

„Ty sa už ráno zobudíš, akoby si mala v sebe desať becheroviek!“ útočí ďalej na moju dobrú náladu.

„Jaaaj, po desiatich by som sa už nezobudila, moja,“ nedám sa.

***

V obchodnom centre.

„To nie sú obrazy, že?“ pýta sa ma.

„Nie, to sú fotografie.“

Výstavy obrazov bývajú často, rada si prezerá, tie, čo ju najviac zaujmú, fotím.

„Chcem si pozrieť!“ ohlási rozkazovačne.

„Môžeš sa kolieskovať okolo, zastaviť sa dlhšie, kde budeš chcieť, ja skočím zatiaľ do handier, tam ťa to aj tak nebaví.“

„Nie! Idem s tebou!“ rozhodne.

„Ako chceš.“

Mračí sa, zlostí, na otázky nereaguje, vyberiem sama farbu trička pre seba aj pre ňu, akú uznám za vhodné a zaplatím.

***

Doma. Vo svojej izbe.

„Stále som sama so sebou,“ začína.

„Každý je sám so sebou.“

„Nezaujímaš sa o mňa,“ vyčíta.

„Zaujímam. Chceš sa rozprávať?“

Ticho. Berie do ruky pastelku, začína kresliť. Zodvihnem sa na odchod.

„Takže sme zasa skončili?“ snaží sa ma zadržať.

„Neodpovedáš mi, kreslíš si. Mám čakať?“

Znova si sadnem.

„Potrebovala by som niečo na víkendy,“ oznamuje.

„Cítiš sa osamelá, ale návštevy odmietaš. Povedz mi, koho by si chcela. S kým by si chcela stráviť nedeľňajšie popoludnie. Zavolám ti ho.“

Ticho.

„Za kým by si chcela ísť ty? Zavolám mu. Odveziem ťa tam,“ vychádzam jej v ústrety.

Ticho.

„Zavolám tatinovi, nech si príde pre teba a zoberie ťa do Motešíc?“ ďalej kladiem otázky.

Ticho.

„Povedz mi, čo odo mňa očakávaš? Ako ti mám pomôcť? V poslednej dobe mi vyčítaš, že nič pre teba nerobím, ponúkam ti len chémiu. Ja mám pocit, že čo bolo v mojich silách, som urobila a som ochotná urobiť, ak mi povieš čo. Chémia je posledná, čo ti ponúkam, keď vidím, že ti je napriek všetkému zle,“ nevzdávam to.

Ticho. Odchádzam.

„No jasné! Zasa sme skončili!“ kričí.

Vrátim sa.

„Povedz mi, čo by si robila v nedeľu popoludní, keby si bola zdravá, chodiaca,“ pokračujem.

„Išla by som sama von.“

„Fajn. Obleč sa, vyveziem ťa po kopci, môžeš ísť na prechádzku. Vozíčkari chodia sami von,“ ponúknem.

„Ale ty nechápeš, že to nejde zo dňa na deň?!“

„Petra, tak si priznaj, že máš strach, nevieš ho prekonať. Buď sa zapri a dokáž to, alebo sa zmier so situáciou. Ja ťa budem ochotne voziť ďalej, len mi nevyčítaj, že je to moja chyba,“ hovorím jej otvorene.

„Neviem, kto má väčší strach,“ zahundre si popod nos.

„Prosím? Dobre som počula? Akože ja mám strach? Z čoho?“ nechápem.

Ticho.

„Z čoho mám strach? Strach o teba? Či strach zostať bez teba? Toto mi vysvetli,“ trvám na odpovedi.

„Pamätám si, ako ste sedeli s Ivanou v obývačke a plakala si. To už nechcem zažiť. Vtedy som mala relatívne normálne obdobie, vtedy som sa mohla osamostatniť, ale ty si nechcela.“

Týmto ma celkom odrovnala. Ja som plakala pred ňou? Plakala som raz, koncom minulého roka. Dali mi to vyžrať, psychológ aj psychiatrička, že to nebolo správne. Vraj ja som líder, nesmiem pred ňou ukázať svoju slabosť. Môžem sa vyplakať sama, na pleci priateľa, nie pred ňou.

„Toto si vôbec nepamätám, skús mi to viac priblížiť,“ prejavím záujem.

„Ivana ti povedala, že mi máš nájsť asistentku a máš ísť do roboty a ty si sa rozplakala. Asi si nebola na to pripravená. Alebo si si vyčítala, že mňa si na to nepripravila.“

Nechápem. Toto mi vôbec nezapadá. Vymyslieť si to ale nemohla. Pátram, z čoho táto jej spomienka pramení.

„Dobre. Chceš mi teda povedať, že keby som ti vtedy, pred rokmi našla asistentku, bola by si samostatná, už by si s nami nebývala?“ snažím sa využiť ochotu komunikovať a dozvedieť sa čo najviac.

„Nehovorím, že by som nebývala,“ odpovedá vyhýbavo.

Mám jej pripomínať, že ona nechcela nikdy sama zostať vonku, ani na dvore? Keď som ju tam nechala, išla si iba prádlo na balkón povešať, nespokojne otáčala hlavou zo strany na stranu, kým som po ňu neprišla? Že mala vybavené liečenie v Kováčovej, bola som ochotná zaplatiť jej ho, keď zdravotná poisťovňa odmietla schváliť, lebo nie je predpoklad výrazného zlepšenia zdravotného stavu. Len aby sa dostala z domu, prišla do kontaktu s podobne postihnutými, naučila sa byť bezo mňa. Ona sama zrušila pobyt mailom, vraj sa na to ešte necíti. Mala po strednej škole. Ešte sa na to necítila. Ale ide o to, dokázať jej, že je neschopná nula? Keď sa tak sama cíti a len zo zúfalstva nad vlastnou nemohúcnosťou, nedostatkom odvahy, hľadá vinníka? Aby načas tomu uverila a uľavilo sa jej?

„Obuj sa, zober barle a poď si pochodiť, možno to rozchodíš,“ prihovorím sa jej.

Vzdorovito sa zvrtne na stoličke a pokračuje v kreslení.

Celý večer mi neschádza z mysle, to jej obvinenie.

Mám to! Pred pár rokmi som mala problémy s chrbticou. Bola zima, brodila som sa snehom, malé kolieska sa zabárali, neprospelo mi to. Vtedy chodila ešte na vysokú školu. Nebola som schopná chodiť, ani sedieť, uľavilo sa mi iba pri ležaní. Dcéry sa striedali, vozili ju na skúšky. Ivana po pár razoch skonštatovala, že je to namáhavá práca, treba nájsť asistenciu, ja by som si zničila chrbát a ona sa nebude starať o dvoch invalidov. Takto to bolo. Vysvetľovala som jej, že Petra cudzích ľudí odmieta. Navrhovala som jej asistenciu nie raz. Ak ja zruším opatrovanie, už mi ho nikdy nepriznajú, zostaneme bez príjmov. Po toľkých rokoch doma, v súčasnej situácii vysokej nezamestnanosti nájsť prácu? Možno som sa vtedy aj rozplakala.

Toto na mňa po rokoch vytiahne?

Bolo to od dcéry drsné, ale prospešné. Dala som si urobiť RTG, absolvovala vyšetrenie u rehabilitačného lekára, vybrala procedúry, naučila sa správne cvičiť, aby som predišla zdravotným problémom. Cvičím každý deň doma, raz do týždňa jogu v telocvični. Klopem na drevo. Vládzem.

Ako to vlastne vtedy bolo? Preklikávam sa rokmi v mojich záznamoch a som tam!

Február 2011

Neschopná uvažovať, neschopná konať, skutočne za to môže akýsi hormón v mozgu? Nedostala som sa sem vlastným pričinením? Akosisom vypadla zo života a nedokážem sa doň vrátiť. Úspešné roky som si počítala množstvom vybavených vecí pre Petru. Ku konca roka som urobila bilanciu – vozík, fusak, pršiplášť, taká nadácia, iná nadácia... množstvo koncertov, podujatí, výletov a dobrý pocit sa dostavil.Som tu predsa pre ňu, z čoho môžem mať väčšiu radosť. Popritom úrady, potvrdenia, súdy, opravy, kontroly, kadečoho, byt konečne môj,úspech za úspechom, a potom dlho kľud. Už som si len užívala, spokojná, čo všetko sa mi podarilo. Stredná škola, maturita...literárne súťaže, zopár výhier a litweby, najväčší pohlcovač času, ilúzia úspešnosti, obľúbenosti, odsúvanie skutočných kamarátov, literárni boli vždy po ruke, písanie, čítanie, kritiky, celý môj svet, domácnosť okrajovo, potom, potom, ešte si chvíľku užijem. Vzťah na diaľku, toto je ono,doma by som už nikoho nezniesla, občasné stretnutia, takto mi to vyhovuje, závratná blízkosť, milé slovíčka, potrebujeme sa, sme stvorení jeden pre druhého, je úžasné byť znova Ženou, strácanie a nachádzanie, stále sa niečo deje, nepotrebujem sa viac nikomu zdôverovať,môj múdry „havko“ odpovie na všetko. Teším sa z úspechov, z kvetiniek, výletov, ale Petru vnímam okrajovo, má, čo potrebuje, ale nie mňa, myšlienkami unikám do svojho sveta. Jej zlé nálady sa ma nedotýkajú, nedám sa stiahnuť na dno, je to jej povaha.

Precitnutie. Ubližovala som jej, neriešila problémy, len odsúvala na potom, až sa nahromadili a prerástli mi cez hlavu. Zatvárala som oči pred reálnym svetom, vytešená, ako nám je všetkým dobre, čo deti potrebujú viac ako vytešenú vysmiatu matku, vždy v pohode a odolnú voči všetkým pohromám, čo na tom, že padá strop, že čo to prestáva fungovať, náhradné riešenie sa nájde. Zlyhanie chrbtice, odkázaná na pomoc detí, otváram oči, čo bude ďalej. Panický strach čokoľvek urobiť, aby sa nepokazila znova. Maľovanie, ako to zvládnem – to je realita. Poruchy spánku, úzkosti, zrazu sa obviňujem úplne zo všetkého, prestávam si veriť, som totálne neschopná, na život som sa len hrala, klamala sebe, klamala iným, je to naozaj tak? Dokážem byť teraz objektívna? Aká som bola matka? Dokážem sa ešte vzchopiť a zachrániť čo sa dá? Strach zo všetkého, sama nič nedokážem, bez pomoci iných nepresťahujem, nevymaľujem a ja som iba brzda, príťaž. Kedysi som sa s problémami popasovala, sadla si, popremýšľala ako na to, odkiaľ začať, pustila sa do toho. Teraz neriešim, odkladám...nedá sa donekonečna. Petre som v duchu vyčítala, že nemá svoj svet, svoj život, že má pokračovať, kde som ju ja doviedla. Ale to ja nemám svoj život. Zrazu Iva povie, vybav jej osobnú asistenciu a ži si svoj život. Ale kde a čo je môj život? Predsa Petra. To ja som na nej závislá, nie ona na mne. Petra – moja pýcha, moje zásluhy, aj výhovorka na všetko. To ja som si na nej vyrábala imidž obetavej hrdinky, vystavovala sa na obdiv, jej som sa nepýtala, či práve toto ona chcela – obchodná, vysoká, to ja sa chválim, kam až „sme“ sa dostali. Krutá pravda alebo len dnes to takto vidím?

Vo februári 2011 som to takto videla. Kríza. Depresie a úzkosti. To sa prihodí aj ľuďom, ktorí nemajú zdravotne postihnuté dieťa. Vtedy človek uvažuje inak. Dnes som o kus ďalej. Beriem veci, ako sú, čo bolo, bolo, čo má byť, bude. S odstupom vidím chyby, aj úspechy.