Urob niečo

Večer som našla na stolíku rukou písaný linajkový hárok. Išla som pozrieť, čo to je, ale vzápätí ho Petra schmatla: „To je moje!“

„Aha, prepáč, nevedela som.“

Sadla som si ku krížovkám a ona mi ho podstrkovala.

„Kam ti to mám zaniesť?“ pýtam sa jej.

„No asi prečítať si, nie?!“

Tak to bola iba hra. Akože moje, ale s cieľom prečítaj si a urob niečo.

Možno vás bude zaujímať.

Prepísala som od slova do slova a predkladám k nahliadnutiu. Zvyčajne sa píše – s jej láskavým dovolením, ja vám na rovinu hovorím, že bez dovolenia. Taká som ja matka. Úsmev.

Bol utorok, asi polovica októbra. S maminou sme akútne potrebovali vyriešiť situáciu, aby sme sa tak často pre dobro nás oboch nevídali. Pristúpila som na možnosť skúsiť domov sociálnych služieb na Bezručke.

Nastal deň D a v sprievode mamy vstupujem do zariadenia. Ako prvé klopeme na dvere riaditeľky, aby si preklepla, či budem vhodná do kolektívu. Sprevádza nás DDS-kom (masáže, kuchynka, klubovňa, komunitná a pracovná miestnosť. V kuchyni sa mamina dáva do reči s jednou zo štyroch žien, ktoré majú na starosti klientov, Alenkou.

„Máme tu aj divadelníkov.“

Zažiarili mi oči. V tom čase som uvažovala, že skúsim divadlo. Fantastické...

Vchádzam do komunitnej miestnosti, kde prebiehala ranná debata klientov medzi sebou za pomoci ešte ďalších troch sociálnych pracovníčok. Hľadím na jednu z nich, zasypáva ma otázkami, suverénne odpovedám. Netušila som, že komunikujem s vedúcou divadelného súboru Arco. Pýta sa, či viem spievať. A ja, bez váhania, spustím, čo ma prvé napadne – Kryštof: Ty a já. Nedostala som sa ani po refrén a Marika hovorí, že prišla k speváčke ako slepé kura k zrnu.

Do súboru som prišla uprostred skúšania vianočného pásma a na naskúšanie som mala asi mesiac. Konečne som sa cítila normálne, učila sa pracovať s kolegynkou, s ktorou som mala duet. Bavilo ma to napriek tomu, že mi nebolo všetko jedno. Bola som nervózna a mala pocit zodpovednosti. Predstavenie sme absolvovali tesne pred Vianocami, kedy bola Marika v očakávaní syna Martina. Vedeli sme, že odíde na materskú.

Úprimne, bola to eufória, že som dokázala opustiť svoju izbu. Z ktorej som postupom času vytriezvela a čím ďalej, tým častejšie si kladiem otázku a uvedomujem si, že tam nepatrím. S Marikou akoby odišlo aj kus zo mňa. Centrum stratilo pre mňa to, čím bolo. Ale dosť mi aj pomohlo. Otvorilo oči. Spravilo svet takým, aký je. Uvedomila som si, že nič nie je hneď. Nevstanete a raňajky sa neurobia samy. Že bežný človek má život: práca, domácnosť, deti, spať, atď. a tak dokola.

Dosť ma to zmenilo v tom najlepšom slova zmysle, ale neviem si predstaviť, že by som tam bola ďalej. Fajn skúsenosť, ale nie na celý život. Nehovorím, že mi práca spadne z neba... Zo dňa na deň viac obdivujem sociálne pracovníčky, ale pocit, že patrím inde, je veľký.