Kontrola

„Vitajte, Petra, dávno sme sa nevideli. Rozprávajte. Ako v stacionári?“ privíta ju psychiatrička.

Petra sa otočí na mňa. Ja by som spustila, nemám problém, skôr naopak, žiada sa mi, ale hlavnou postavou je Petra, dávam priestor jej.

„Vy mi porozprávajte!“ nabáda ju doktorka. „Mamina môže neskôr.“

„No...už to tam nie je ako na začiatku,“ začína pomaly súkať zo seba slová. „Marika odišla na materskú, s ňou aj divadlo. Stratilo to pre mňa to, prečo som tam prišla.“

„Vadí vám, že nemáte toľko pozornosti ako prvé týždne? To je prirodzené. To sa dalo očakávať. Vám tam všetko zovšednelo, aj vy ste sa už okukali, nie ste taká vzácna. Toto vám vadí?“

Petra sa zamyslí, otáľa s odpoveďou, nakoniec kývne: „Aj takto sa to dá povedať.“

Doktorka klepká nohou, netrpezlivosť z nej priam srší, kde sú tie časy, keď nechala Petru hodinu rozprávať. Dostala licenciu po doktorke, ktorá odišla do dôchodku, prevzala jej obvod a keďže lieky znova prepláca zdravotná poisťovňa, iste sa vrátili aj jej pôvodní pacienti. My sme boli jedny z mála, ktoré boli ochotné platiť si rok lieky, a tak mala na nás času dosť.

Petra začne niečo splietať o práci: „Čoraz viac si uvedomujem, že do centra nepatrím. Viem, že robota mi nespadne z neba, ale uvažujem o tom.“

„Ale lepšie je centrum, ako zostať zatvorená zasa sama v izbe, nie?“

„To áno.“

„Máte niečo konkrétne? Hľadáte cez internet? Alebo je to zasa u vás len na úrovni špekulovania – čo by som, keby som?“

Petra je zaskočená, neodpovedá.

„A čo Mirko?“ pýta sa na psychológa.

Petra skloní hlavu. Nič, ticho.

Preruším mlčanie: „S Mirkom sa pohnevali, nechodí k nemu.“

„A čože?! So svätým Mirkom?! Čo vám povedal? Niečo z reality, čo sa vám nepáčilo?“

Jej tón je z môjho pohľadu ironický, provokačný. Nečudujem sa, že Petra nereaguje.

„Zmeškala dva januárové termíny. Nevedela som o nich a ona zabudla. Keď sa vo februári pripomenula a žiadala termín, Mirko bol chorý. Napísal jej, že sa mu nepáči, že bez vysvetlenia neprišla v januári, ale keď sa vráti do práce, pozrie sa po voľných termínoch. Petra miesto toho, aby sa ospravedlnila, čakala, že jej napíše on, kedy má prísť.“

„No takto teda nie, Petra. Takto to vo vzťahoch nefunguje. Ale ono sa to časom utrasie, verím, že si k sebe znova nájdete cestu.“

„Ja som bola v decembri taká šokovaná zo správy, že Petra potrebuje hospitalizáciu, ani mi nenapadlo pýtať sa na termíny, poveril ma úlohou, že mám čo najskôr navštíviť vás a vybaviť liečebňu v Hronovciach. To som urobila,“ vysvetľujem.

„No, keď si spomeniem, ako ste sem prišli, že do Hronoviec?! Veď teraz, keď tam navyše zriadili ten detenčný ústav, aj koníky stratia svoju príťažlivosť,“ uľaví si.

Petre už nie je do reči, obráti sa teda na mňa.

„Ja za seba môžem Petru len pochváliť. Pobyt v centre jej prospieva, našli sme si k sebe znova cestu. V jej očiach vidím, že je doma, aj keď s niečím nesúhlasí, dá sa s ňou už o tom rozprávať. Získala zručnosti, prestala sa báť noža. Načistí mi cibuľu, zemiaky, aj pokrája. Založila som jej krabicu, kde ukladáme všetky výrobky, ktoré tam vytvorila. Hráva s nami scrabble a je veľmi šikovná. Stíha počítať, zapisovať, aj hrať. Petra je síce čoraz viac nespokojná s pobytom v centre, hovorí si – kde som to skončila, ja jej naopak – tu si neskončila, ale začala. Máš celý rok na to, aby si si ujasnila, kam chceš ísť, čo chceš a čo vieš robiť, ja ťa v tom podporím, ale doma zostať neschvaľujem.“

Doktorka súhlasí, prikyvuje, koleno nadskakuje, na jej dlhých štíhlych nohách, ťažko prehliadnuť.

„Ja som spokojná, vidím, že aj vaše vzťahy sa zlepšili, aj mamina je spokojná, kontrolu si dohodneme, či si zavoláme?“

„Zavoláme.“

Naklepe správu do PC, predpíše lieky, zaželá nám všetko dobré a vybavené.

Petra mlčí, ale zdá sa mi nepokojná. Potrebovala viac času, možno by sa rozhovorila. Neviem, či aj ona cítila tú iróniu a netrpezlivosť. Nepýtam sa.

Pozvem ju do reštaurácie na obed a do cukrárne, to nikdy neodmietne.