Náušničky

Bude mať náušničky. Rovnako ako jej sestry. Tým dali prepichnúť ušká celkom maličkým, desať dní po narodení, ale s ňou boli iné starosti. Teraz má päť rokov a konečne bude ozajstné dievčatko. Vyberieme sa do mesta, obzeráme výklady, objavíme plagátik – Nastreľujeme náušnice. Super. Vojdem dnu, získať bližšie informácie.

„Áno, nastreľujeme, ale momentálne nemáme náušnice, príďte o týždeň.“

Prídeme o týždeň.

„Ešte sme nedostali tovar, skúste o tri dni.“

Pre istotu sa ešte vrátim: „Nastreľujete aj deťom?“

„Samozrejme.“

Dievčatko čaká vo vozíku pred obchodom, sama chodiť nedokáže, je to daň za predčasné narodenie. Ťažko ukrýva rozčarovanie, už druhýkrát odchádza naprázdno.

Utešujem ju: „Ubehne to ako voda, dočkáš sa.“

O tri dni je vonku riadna zima, ale vo fusaku vydrží, veď dnes je ten vytúžený deň, bude mať konečne nové náušničky. Prichádzame ku klenotníctvu, je tam zopár schodíkov, vozík necháme vonku. Vyberám dcérku z fusaku a nesiem ju na rukách. Vojdeme dnu, pozdravíme, poprosím o nastrelenie.

Predavačka sa zarazí, nepovie nič, iba zakričí na kolegyňu: „Nastrelíš to ty?“

Tá rovnako zneistie a kričí: „Marikáááááá!“

Marika vyjde spoza závesu, znova jej vysvetľujeme, že sme si prišli dať nastreliť náušničky. Vyzerá rozpačito.

„Aký  je problém? Informovala som sa, že to robíte aj deťom,“ nechápem.

Odpoveď: „Keď ja mám strach. Nebude sa trepať?“

Stratila som reč. Otočila som sa a bez slova odišla. Dieťa bolo pokojné, nič nenasvedčovalo tomu, že by malo robiť problémy. V čom bolo iné ako ostatné päťročné deti? Že nestálo na vlastných nohách? Ako vysvetliť malému dievčatku, že sa ho zľakli tri dospelé tety iba preto, že nechodí?