U psychológa

„Skončili sme. Môžete si ísť pre ňu,“ otvára dvere psychológ. „Posaďte sa nachvíľu, ešte nedopila čaj, bol horúci.“

Prisadnem na pohovku, je najbližšie.

„Vy sa ako máte?“

„Ja dobre,“ odpovedám bez váhania.

„Vy sa máte stále dobre?“

(Už sa ma kedysi pýtal a mala som sa. Vtedy som zároveň položila otázku: „Keď sa má moje dieťa zle, ja sa môžem mať dobre, či nie?“

Odpovedal: „Isteže.“)

Som od prírody človek radostný, každý deň sa na voľačo teším. Asi je to podozrivé.

Otázka ma zaskočí, premýšľam a hovorím: „Nemám sa stále. Vtedy sa nanovo poskladám, vytvorím si akýsi obal, aby bolesti a trápenia iných neprenikli príliš dovnútra. Momentálne sa mi darí, tak sa mám.“

Rozprávam doma zážitok druhej dcére, pozrie na mňa jedným očkom, potom obe dohora: „Ty by si tiež potrebovala poriadneho psychológa!“