Upratovanie

Jedného rána som sa zobudila do „upratanej“ obývačky. Schádzam po schodoch, obsah všetkých skriniek v Petrinom dosahu je rozložený po zemi.

„Čo robíš tak skoro ráno?“ pýtam sa prekvapená.

„Upratujem!“

„Takto sa predsa neupratuje. Kým neuložíš jednu skrinku späť, nevykladaj ďalšiu, potom si s tým neporadíš.“

Tak aj bolo. Von išlo ľahko, dnu vôbec. Strácala sa v kope kníh, časopisov, rôznych kancelárskych potrieb, prekladala z jednej hromádky na druhú, ustavične opakovala, že nič nestíha. 

V obývačke spúšť, neviem ju priviesť k tomu, aby vložila veci naspäť do skriniek. Kričí na mňa: „ Nevidíš, že makám? Ako to mám všetko stihnúť?“

„Môžem ti pomôcť?“ ponúknem.

„Nie!“ odvrkne zlostne.

Je krásny slnečný deň, možno jej prospeje prechádzka. Nechám všetko ako je a vyberieme sa na námestie. Pod vežou hrajú divadielko pre deti. Viac ako program ju zaujmú hračky malých divákov. Vyrušuje, prihovára sa neznámym, hrnie sa k nim s vozíkom, požičiava si, poprezerá a vracia späť. Niektoré mamičky sú ústretové, nabádajú deti, nech požičajú dievčatku na vozíčku, iná schmatne dieťa aj s macíkom a posadí na lavičku, čo najďalej, mimo dosahu.

Doteraz utiahnutá osôbka sa zrazu správa nápadne, celá rozjarená, na všetko je zvedavá, siaha pani do prúteného košíka, vyberá háčkovanú šatku: „Jeeej, to je milé, môžem sa pozrieť?“

Niekoľko nocí takmer nespí, budí sa, v pyžame pokračuje v upratovaní, na koberci skončili aj všetky veci z poličiek a zásuviek v jej izbe.

Ďalšie ráno ju pristihnem v kuchyni, rabovanie špajze stihnem zastaviť.

„A dosť! Vo svojej izbe si upratuj, obývačku a kuchyňu nechaj na pokoji!“

Nie sme objednaní, ale čakať nebudem. Ktovie, kam až by to dospelo tento raz.

Psychiatrička otvorí dvere, pochopí, že sa niečo deje, pozýva nás dnu. 

Dcéra je vo výbornej nálade, nadšene rozpráva veselé príhody s priateľmi vo virtuálnom svete, aj o zážitkoch z námestia, čo všetko ju inšpiruje, čo bude vyrábať. Nejde ju zastaviť, zachádza do podrobností.

Skočím jej do reči a vysvetľujem, čo sa deje doma.

„Ach jaj. Dostala sa nám do mánie. Bude treba postupne znižovať antidepresíva a pridávať liek na stabilizovanie nálad. Nie, žeby som vám nedôverovala, Petra. Ale vy, keď vám je dobre, je vám strašne dobre a keď zle, tak strašne zle. Potrebujem objektívne informácie, aby som mohla správne naordinovať liečbu. Preto sa odteraz budeme stretávať iba v prítomnosti mamy,“ vysvetľuje.

Niekoľko sedení bezo mňa, z ktorých som bola na požiadanie dcéry vylúčená a sme zasa tam, kde sme nechceli.

Vďaka novým liekom väčšiu časť noci prespí, ale cez deň sa stupňuje nervozita, napätie, výbušnosť, postupne prerastá do záchvatov zúrivosti.

„Ja už nebudem taký ťuťko, čo si všetko nechá. Budem hovoriť, čo si myslím a dosť nahlas, či sa vám to páči, alebo nie!“