Kávička

Mám nesmierne výčitky. Mama  bola zvyknutá zájsť k nám každú sobotu alebo nedeľu, teraz jej zakazujem, všade ľad, sneh, ešte by sa šmykla, nechcem to ani domyslieť. V jej veku a pri silnej osteoporóze. Zavoláme si každý deň, ale to sa jej neráta, návšteva je návšteva. Ja som u nej tiež dlho nebola, stále v jednom kolotoči, nedarí sa odbehnúť na druhý koniec mesta.

Dnes potrebujem zájsť na daňový úrad, naskytla sa príležitosť konečne ju pozrieť , odtiaľ je to na skok. Nabalím ruksak, nazriem do debilníčka, aby som na nič nezabudla a spokojná vykročím z domu. Vybavím, čo treba, cestou si ukladám v hlave myšlienky, čo všetko jej musím porozprávať, aby som ju zabavila, rozptýlila, iste bude zvedavá, čo máme nové. V telefóne vždy rýchlo, rýchlo, aby veľa neplatila, aj keď z pevnej linky na mobil to ani pri tých najlákavejších akciách nie je lacné. Najmä ak sa mama pozabudne a rozreční o počasí, o susedoch, vždy je o čom. Na mobil si nezvykla, často zostal vybitý, alebo neustále vytáčala prvé číslo pri každom pohybe, keď ho nezablokovala, a tak skončil kdesi v zásuvke. Pevná linka, je pevná linka, tej sa nevzdá.

Blížim sa k domu, je necelých dvanásť, ideálny čas na návštevu, to už bude mať aj riad umytý, obeduje o jedenástej. Mama sa poteší, je prekvapená, nečakala ma. Kým vykladám v kuchyni nákup, pobehuje po obývačke – „vestu tu mám rozhodenú,“ spratáva, akoby som bola cudzia. Čo už môže mať porozhadzované, býva sama a vždy si na poriadok potrpela.

Usadí ma do kresla a spustí: „V sobotu som si povysávala a v nedeľu prišiel Julo s Filipkom! No keby som vedela, nechám to na pondelok. Ale tatinko natrúsil vyše ako synček,“ usmieva sa, ale trošku nakrivo. „Nechápem, ako môže byť taký netolerantný. Kritizoval Ordináciu v ružovej záhrade, ale tak sa pritom rozčertil, že by to zakázal, to nie je zo života, ale vymyslené...Čoby nebolo, je to zo života, aj taký je život! A som mu povedala, ty povedz, podľa môjho názoru, to neni dobré, mne sa to nelúbi, ale nemysli si, že si pupok sveta, že ty vieš všetko najlepšie! A vieš, čo sa lúbi jemu?! Partička! Ja keď to vidím, tie sprostosti, čo tam robia, ja sa nemôžem na to dívať, hneď prepínam. No už si toto videla? Tak Ordináciu by zakázal, ale Partička je geniálna! Ako improvizujú, akí sú pohotoví, to je umenie. No tak ma rozčúlil...“

Zazvoní telefón. Iba raz. Trošku ju nadvihne, ale sadá si späť do kresla.

„To nič. To ma Betka prezváňa, mám k nej ísť na kávu.“

„O pol jednej? Myslela som, že chodíš o pol druhej.“

„Nie, vždy chodím o pol jednej a zrovna dnes som mala ísť načas, lebo ide na pohreb, že aby sme to stihli.“

„Veď choď, mami, ja pôjdem.“

„Nieee, len seď. Šak pohreb je o pol tretej, to stihne.“

Začne čosi o Filipkovi, aký je fajnový, že vyberal keksíky iba s čokoládkou, bez čokoládky nechcel, aj bonbóny nie hocijaké, najradšej má čokoládu na varenie.

Telefón. Tentoraz vyzváňa bez prestania, ide ho zodvihnúť. Počujem, ako vysvetľuje: „Ale Gabika sa zastavila, tak som neprišla. Ale nieeee, ja už idem, počkaj na mňa, šak ona sa aj tak ponáhľa.“

Pochopila som. Zobrala ruksak, bundu, kým sa obúvam, mama už je vo vetrovke: „Počkaj, odprevadím ťa, pôjdeme spolu, Betka býva cez ulicu.“

Pred bráničkou sa rozlúčime: „No vidíš, mohli sme ešte podebatovať, ale šak ty sa aj tak ponáhlaš, pravda?“

„Áno, mami, veď vieš...“

Vykračujem si smerom do mesta, myká mi kútikmi, nemôžem zadržať smiech. Nedbám na to, čo si pomyslia ľudia, ktorých stretávam. Čistý blázon, smejem sa, usmievam len tak, sama pre seba. Tak ja som si robila výčitky, že nechodím častejšie, chystám si novinky a mamu ani nezaujíma, ako bolo na koncerte. Malo by ma to trápiť? Mne je stále do rehotu.

Typickí starí ľudia. Sťažujú sa, že deti neprídu a keď prídu, dajú prednosť zabehnutým rituálom. S Betkou je deň čo deň, ráno o pol deviatej kávička u jednej, poobede o pol jednej kávička u druhej, partička scrabble a keď je pekne, tak spolu pobehajú aj po obchodoch. Okolo piatej prichádza susedka z horného poschodia, len tak na kus reči... Deň ubehne ako voda, porozprávajú sa, povymieňajú recepty, ohovoria ľudí z celej ulice a je tu večer, ten si užije každá sama, pri svojom obľúbenom programe v telke. Mame je čudné, ako sa niektorí dôchodcovia môžu sťažovať, že im je dlhý čas. Ona má stále „robotu“, nenudí sa.

Odchádzam spokojná, vidím, že je stále plná energie, chrbtica pobolieva, vidno to na každom pohybe, ale nepoddáva sa bolesti, keď je veľmi zle, užije ružovú tabletku, inak vydrží a nestoná. Možno by mi malo byť ľúto, že dala prednosť kamarátke pred vlastnou dcérou, ale vôbec nie. Naopak, je sympatické, že má svoj program a nie je závislá iba na deťoch, nezväzuje to natoľko.

Čo teraz? Petra končí v škole za dve hodiny, navštívim kamošku v práci, potrebujem sa podeliť o  čerstvý zážitok. Pracuje v banke, sadám si do kresla a zahrám na klienta, aby šéf nezazeral. Snažím sa rozprávať potichu, ale výbuchy smiechu nenechajú nikoho na pochybách, že ide o súkromnú návštevu. Ktože by sa tak zabával na hypotekárnom úvere. Po polhodinke odchádzam, nech neprovokujem. Poblúdim po meste, vyzdvihnem dcéru a len čo prídeme domov, zvoní mobil.

Mama: „Neni si na mňa nahnevaná? Ja som taká sprostá, veď som k tej Betke nemusela. Nič by sa nestalo, keby sme jeden deň vynechali. Mohli sme posedieť, podebatovať, veď ty si vlastne ešte nemusela ísť, zdvihla si sa, až keď ten telefón zazvonil. Ako ma to teraz mrzí, nevieš si predstaviť. Ani na ten koncert som sa neopýtala, ako bolo, koľko prišlo ľudí.“

„Ale mamiii, v pohode, pohovoríme si inokedy, o týždeň máme prázdniny, sneh dovtedy zmizne, prídeš, posedíme, pokecáme. Nehnevám, naozaj, ani trošku, ver mi!“