Chronická nespokojnosť

Blíži sa Štedrý deň. Niektorí ľudia sú osamelí, trápi ich, že niet s kým zasadnúť k štedrovečernému stolu. Podaktorí naozaj nikoho blízkeho nemajú, na iných si nespomenú, nezavolajú ich. Mama má opačný problém. Pozýva ju brat, aj ja. U nás je zvyknutá, už si ani nepamätám, kedy naposledy trávila Vianoce doma. Pravdepodobne v čase, kým ešte žila babka. Chystať večeru iba  pre nich troch, seba, muža a dospelého syna... Pripadalo jej to také ... Vianoce sú o deťoch, pre deti. Radi sa nechávali aj s bratom pozvať a radovali pod stromčekom z darčekov s vnučkami, s neterami.

Lenže brat si pred časom tiež založil rodinu a už minulý rok ju volal k nim, vyhovorila sa. Teraz nalieha ešte viac: „Nie si zvedavá na Filipka? Ako mu svietia očká, keď rozbaľuje darčeky?“

Vnučky sú už dospelé, nedalo sa odmietnuť.

O polnoci ju doviezli domov, nešla hneď spať, potrebovala mi aspoň zavolať: „Dobre bolo, ale... Celý večer som na vás myslela, tak ste mi chýbali, nemala som vôbec Vianoce, bola som iba na návšteve. U vás je veselo, vždy prídem na iné myšlienky. A večera? Kapusta taká planá, iba s hríbikmi a akási potuchnutá, kapor bol ako uvarený, nie vysmažený, taký bledý a mäkký a ten šalát! Ani s majonézou, ani bez, len taký postrašený, no, nepochutila som si.“

„Čo Filip?“ snažím sa zastaviť prúd negatívnych informácií.

„Ale áno, Filipko bol zlatý, tešil sa, stále opakoval – to je paráda!“

Na druhý sviatok vianočný pozvala nás všetkých k nej. Poznám ju, dôrazne upozorňujem, nech nás nečaká, nič nechystá, prídeme najedení a neviem presne kedy, určite nie poobede, skôr k večeru.

„Nevadí, kedy chcete, veď budem doma!“

Chalani, priatelia dcér, prichádzajú našťastie načas, v aute vládne dobrá nálada, nebolo ešte pol štvrtej, keď sme dorazili pred dom. Mama už stojí medzi dverami bytovky, to neveští nič dobré.

„Zase ste museli prísť so západom slnka!“ víta nás podráždená. „Čo ste robili doteraz? Kde ste boli tak dlho?“

Usmievam sa, odhodlaná nebrať ju vážne, nech si pohundre, veď ju to prejde. No keď neprestane ani v obývačke a ustavične rýpe, že nevieme prísť nikdy na čas, vybuchnem: „Zámerne som ťa  upozornila, že prídeme neskôr, v snahe predísť výčitkám.“

„Čo si taká nabrúsená?“ prechádza do urazeného tónu.

 „Ja a nabrúsená? Prichádzali sme k tebe s dobrou náladou.“

Našťastie vstúpi medzi nás priateľ, krotí nás obe, nech prestaneme s hádkami. O hodinu prichádza brat s rodinou. Posadáme si a všetci sa snažíme zabudnúť na konflikt. Napätie postupne opadáva, vtipkujeme, smejeme sa, zabávame, ale to „čosi“ je stále cítiť v ovzduší.