Parížsky kapric

„Čo ti mám upiecť k tej šesťdesiatke, synček?“ ponúka sa mama.

„Parížsky kapric.“

Obaja spokojní, len mne nedá, keď vopred viem, ako to dopadne.

Ozvem sa: „Mami, prečo mu to zasa sľubuješ? Zajtra mi zavoláš, že čo s tými žĺtkami, čo ti zostanú. Ako minule, predminule.“

Mama prekvapená: „Áno? A čo som s nimi teda nakoniec urobila?“

„No nič. Lebo si mu ho neupiekla.“

Brat sa len usmieva a zmierlivo odpovedá: „ Ale raz mi upiekla, pamätám sa, že som ho už jedol aj Na vinohradoch.“ Býva tam najmenej trinásť rokov.

Na druhý deň Monka uvažuje: „Ja by som strýcovi ten kapric upiekla, len či sa babka neurazí, radšej sa jej opýtaj.“

*** 

„Mami, budeš piecť ten kapric?“ pýtam sa jej v telefóne.

„Tak som rozmýšľala, ten sneh sa šľahá nad parou metličkou dvadsať minút, ja už s tými mojimi paprčami si to netrúfam. Ale šak voľajako by som to zvládla.“

„Nechaj tak, Monka sa ponúkla, že ona ho upečie, len sa bála, aby si sa neurazila.“

„To budem naozaj rada. Len ma to mrzí, že bude mať s tým robotu, nemá toľko času ako ja...“

„Je to dohodnuté, nešpekuluj!“

Mením tému.

Po polhodine sa znova vracia ku koláču, ako ju to mrzí.

„Vieš čo, mami, ak ťa to má takto mrzieť, tak ho radšej upeč!“ skúšam.

Chvíľu ticho, zaskočená, potom smiech: „Ale budem rada.“

„Tak už buď len rada a nevymýšľaj.“