Zmeškané hovory

„Volala ti Renča. Len čo si odišla z domu. A potom znova. Máš od nej dva zmeškané hovory. Prvýkrát volala, kým bola doma ešte Monka. Tiež sa čudovala, čo môže chcieť,“ hlási mi najmladšia.

„No čo asi? Nemajú vymenené letné pneumatiky. Veď vieš, sú u nás v pivnici, asi chcú prísť,“ kričím z kúpeľne a idem pohľadať telefón.

„Čau Renča, prepáááč, bola som na joge, tam si neberiem telefón,“ vysypem na ňu bezstarostne.

„Už ti volal Julko?“ tichučko presmutne sa ma opýta partnerka môjho brata.

V tej chvíli moje vnútro zaznamenalo pád odtrhnutým výťahom z najvyššieho poschodia do suterénu. Moja mama. Niečo sa stalo, kým som nebola doma. Nedovolali sa.

„Nie, nevolal.“

„Tak ti to musím oznámiť ja. Maminka mi zomrela.“

Ach, teda iná mama.

„Ale Reni, veď ona nemala veľa rokov!“ reagujem bez rozmyslu, akoby mladší nezomierali.

„Sedemdesiat dva.“

„Ach, Reni, čo ti poviem?! Ako, kedy, prečo?“ nechápem.

„V piatok mala prísť ku nám. Neprišla. Ale veď vieš, ona mala tie svoje združenia, stretnutia, nestalo sa to po prvýkrát. Neprišla ani v sobotu, v nedeľu som jej vyvolávala, nebrala telefón. Keď sme sa večer vrátili z Biskupíc, zrazu som vedela, že je zle. Išla som k nej. Nebolo zamknuté, všade bola tma. Zakričala som a nič. Cítila som, že nebolo vetrané. Ani som nezažíhala a zavolala som môjmu bratovi,“ nevládze ďalej, nechám ju vydýchnuť.

„Čo povedal lekár? Kedy?“

„Presne nevedel určiť, niekoľko dní. Kardiovaskulárne zlyhanie.“

„Bola v posteli? Bolo to v spánku?“ opatrne sa pýtam, aby som sa mala čoho zachytiť.

„Áno.“

„Tak vidíš, Reni! Nech ti je toto útechou, že netrpela, zaspala. Keby si čokoľvek potrebovala, nič mi nenapadá, ale keby predsa, veď vieš. Zavolaj!“

„Neviem či a ako, kedy to povedať tvojej mame. Aby sme ju na večer nerozrušili.“

„Nechaj to tak, ja jej poviem zajtra ráno, času je dosť, obliecť si má čo, ak bude chcieť ísť v stredu na pohreb. Drž sa, zlatino!“

Ráno preberieme s mamou obvyklé každodennosti a potom opatrne prechádzam na zlú správu.

„Včera mi volala Renátka, mami. Zomrela jej mamina.“

Prekvapenie, nechápanie, smútok.

„Asi by som mala ísť na pohreb. Patrí sa to.“

„Záleží na tom, ako sa budeš cítiť, mami. Je pondelok, máš dosť času na rozmyslenie.“

Telefonujem, bratovi, mame, bratovi, mame...zosúladiť všetko čo najvhodnejšie.

„Julino, mame som povedala, že Renátka celú nedeľu svojej mame volala, keďže sa nehlásila, večer išla za ňou a našla ju. Myslím si, že jej netreba hovoriť podrobnosti. Nechám to na vás, len aby Renátka vedela, že ja som viac nepovedala.“

Uvažujem sama pre seba takto. Na mamu by zle vplývalo pomyslenie - takto dopadne starý človek, nikomu nechýba, nikto si nevšimne, že už nie je, nechajú mŕtveho niekoľko dní bez povšimnutia. Ale Renátkina mama mala svoj život, nebol dôvod ju každý deň kontrolovať. Nie v každej rodine je zvykom deň čo deň komunikovať s dospelými deťmi a vedieť  navzájom o každom kroku. Nebolo by vhodné, aby mama utrúsila nejakú poznámku. Niet dôvod nikomu nič vyčítať.

Brat uznanlivo prikyvuje: „ Áno, áno, máš pravdu.“

„Mama si robí starosti, ako sa na pohreb dostane. Myslíš, že by ste sa mohli pre ňu zastaviť?“ pýtam sa brata.

„Samozrejme! Len sme nevedeli, či bude chcieť ísť.“

„A čo Filip?“ trápi ma, ako sa s touto správou vyrovná malý synovec.

„Už som mu to povedal. Zareagoval zvláštne. Akoby to vytesnil. Na nič sa nepýta, len v správaní sa zmenil. Na slovo poslúcha.“

Mám z neho radosť. Naoko „lump“, ale vycítil vážnosť situácie a nepridáva mame starosti. Potrvá, kým sa zmieri a pochopí, že babka už nepríde. Ťažké pre dospelých a čo deti.

„Mami, pohreb bude v Záblatí, nie v Trenčíne na Juhu, zoberú ťa autom, na čase sa dohodnete. Kúpiš kyticu u vás v kvetinárstve, alebo ti zoženiem a prinesiem?“

„Nie, nie, netreba, nerob si starosti, ja to mám blízko, v stredu ráno prebehnem a predavačka je veľmi milá, ochotná, ona mi aj poradí,“ reaguje pohotovo mama.

Volám jej popoludní, je nesvoja, premýšľa nad svatkou: „Mala sa viac šetriť. Mala už druhý strojček na srdce. Neposlúchala lekárov. Aj v záhradke kopala, aj na dovolenky k moru chodila. Mala sa viac šetriť!“ zopakuje.

„Mami, ber to tak, že si posledné roky užila. Nebola by šťastnejšia, keby posedávala, dávala si pozor. Bude chýbať. To áno. Deťom, vnúčatám, priateľom. Ale skús sa na to pozrieť z jej strany. Pozri, koľko ľudí je ťažko chorých, zomierajú v bolestiach. Koľkí starí ľudia roky preležia, odkázaní na iných. Doprajme jej peknú smrť,“ utešujem ju.

„Veď áno, prisviedča mi.“

„Keď ti bude smutno, prezvoň ma, hocikedy, zavolám ti,“ nabádam ju.

Streda ráno.

„Kúpila som biele chryzantémy, takú bohatú kyticu mi urobila, aj stuhu peknú, do celofánu zabalila a len dvanásť euro! Som myslela, že zle počujem a naozaj. Aj sme sa porozprávali, predstav si, má za muža kolegyne z banky syna! Rozmýšľala som, že ten čierny kabát je moc ťažký. Ale keď si dám ten kožený, to zase nemôžem mať k nemu sukňu,“ spustí na mňa do telefónu.

„Nedávaj si kabát. Ten je vyslovene zimný. Daj si radšej nohavice a ten kožák. Hlavne topánky si daj tie členkové, čo sme kúpili naposledy, bude aj cirkevný obrad, nech ti v kostole a pri hrobe nie je zima od nôh, bude to trvať dlhšie.“

Mama už je čiperná, už má odsmútené, chystá sa na spoločenskú udalosť.