Prezradené tajomstvo

„Čo Janko? Prečo jemu babka nedohovorila? Ten nemusel poslúchať?“ pýtam sa mamy na jej brata.

„Á, na neho mama nemala. Jemu, keď niečo vyčítala, len na ňu významne pozrel, naznačil, on ju mal v hrsti. To ja taká nie som, ja keď aj na niekoho niečo viem, nikdy to nezneužijem, nezastrašujem, nevydieram.“

„Čo už mohol vedieť na babku? Morálne prehrešky nemala žiadne, žila po smrti dedka ako  svätica...“

„Ale... nebolo to celkom tak.“

„ Prosííím?“

„Nechajme to, nikdy som o tom nikomu nepovedala a nechcem to porušiť ani teraz.“

„Mamiii, nebuď jak malá, to mi neurobíš! Vieš aká som zvedavá?“

Zdráha sa, neochotne z nej vyliezajú slová, vety.

„Veď vieš, bola mladá a pekná. Mala tridsaťšesť rokov, keď zomrel tato.“

„No viem, ale ona sa tvárila, že chlapov nikdy nemala v láske. Tak som si myslela, že žila ako mníška.“

„Nie celkom,“ odmlčí sa, premýšľa. „Ja jediná som s ňou spala v izbe, tak o tom viem. Ale vedel to aj Janko. Asi keď mu v noci mama otvárala, niečo zazrel. Preto si robil, čo sa mu zachcelo, nemal žiadny rešpekt. Ostatní nevedeli, netušili. Bola som decko. Mala som desať, jedenásť rokov. Vždy som ten spánok mala taký nanič. Mysleli si, že spím a ja, keď som sa zobudila, nevedela som, čo mám robiť. Či priznať, že som hore alebo sa robiť, že spím, bolo mi to trápne. Richtár to bol. Ženatý, Kača sa volala jeho žena, taká... čo ja viem. On išiel vždy s chlapmi do krčmy a keď išli z krčmy, všetkých odprevadil, rozišli sa po domoch a on sa vrátil.“

„A to odišiel skôr, ako decká povstávali?“

„Pravdaže! Nemohol byť do rána, musel prísť domov, žena si myslela, že je v krčme.“

„A ako to vieš, keď ste sa o tom s babkou nikdy nerozprávali?“

„Veď som ich počula, keď som nespala, povedal jej to.“

Do podrobností sa jej nechce, ani nevie ako, naznačuje iba.

„Voľačo robili, neviem, čo všetko, počula som to, bola som zaskočená, vystrašená, zmätená. Najhoršie, že som to nemohla nikomu na svete povedať. Ani kamarátke. Bola som s tým tak sama.  Doteraz o tom nikto nevedel, tak ma to mrzí, že...“

„Ale mamiii, čo ťa mrzí? Veď je to normálne, mne sa to aj zdalo divné, že babka, taká mladá už nikoho nemala. A čo ľudia? Neklebetilo sa o tom po dedine?“

„Neviem, ja som sa s deckami hrala, s dospelými som moc nehovorila, ťažko povedať, hádam nie.“

„A babka sa z toho aj spovedala? Taká pobožná, čo sa naplakala, že ja som venček na hlave nemala, keď som sa vydávala. Vyzvedala, či si ho nezaslúžim a ja som sa len smiala, že venčeky sa už nenosia, gerberu som mala vo vlasoch.“

„No istotne sa spovedala.“

„A ako?“ smejem sa. „To by som rada počula.“

„Nemala som ti to hovoriť, toľké roky som to držala v tajnosti.“

„Čo si vyčítaš? Vieš ako si babka u mňa šplhla? Normálna zdravá žena s túžbami, nemala sa za čo hanbiť. Jediné, čo jej zazlievam, že to nedokázala zariadiť inak, aby si ty nemusela byť toho svedkom.“

„A ako? Bolo nás päť a miesta málo. Dievčence spali v kuchyni, chalani v komore, ja by som sa tam už nezmestila.“

Ešte na druhý deň telefonuje a prosí ma, nech to nehovorím svojim deťom, tak veľmi ju trápi, že prezradila tajomstvo. Vraj chce, aby si zachovali peknú spomienku na babku.

„Mami, pre pokoj tvojej duše, nepoviem. Ale ver mi, že práve toto bude pre mňa tá najkrajšia spomienka na babku, že žila ako žena, ktorá sa nebála naplniť svoje túžby, prekonala strach z Boha aj susedov, len to, že neuchránila teba, to mi je ľúto, ale taká bola doba. Sama babka rozprávala, ako na kopaniciach spali s rodičmi v jednej veľkej posteli, deti „konča nohú“, tak je pravdepodobné, že tiež boli svedkami všeličoho a nikoho netrápilo, čo sa v tých malých hlavičkách odohráva, ako to pochopia, vyrovnajú sa s tým. Ver, že aj moje deti by ju za to neodsúdili, mali by rovnako pochopenie. To len vaša generácia si nesie so sebou akési predsudky, zábrany, pokrivené predstavy o tom, čo je morálne a čo nie. Richtár si mal spytovať svedomie, on mal ženu, ktorej klamal,“ uzatváram debatu.