Ako na ňu

„Ak ešte niečo potrebuješ, povedz, prídem s Petrou, vozík uvezie. Nemusíš brať ohľady. Ideme sa naobedovať na Žemberák, odtiaľ na nákup, ak si dovtedy spomenieš, zavolaj.“

Petru nechám na slniečku, vybehnem hore. V kuchyni vykladám potravinový nákup, nový svetrík a dve tričká, nech aj doma chodí upravená. Až potom sa odhodlám k činu, na ktorý zbieram odvahu už vyše mesiaca.

„Tuto som ti, mami, vytlačila jedálny lístok z apríla a mája. Vieš, to sú tie obedy, čo rozvážajú seniorom, aj teta...“

Nenechá ma dohovoriť, pretne priečne rukou vzduch: „Nie!“

„Nechceš si to aspoň pozrieť? Môžem ti to tu nechať?“

„Nie!“ zopakuje rukou rovnako rázne gesto.

Vrátim obal naspäť do ruksaku, mama okamžite mení tému. Ukazuje mi akúsi obálku, snaží sa vytiahnuť kartičku. Opuchnuté kĺbiky na prstoch nerešpektujú jej vôľu, znervóznie, strčí mi ju do ruky: „Vyber to sama!“

Čítam, susedina vnučka sa vydáva. Mama rozpráva, kde a koľko hostí, nevnímam.

Tak ďalej budem vláčiť zemiaky, zeleninu, cibuľu cez celé mesto a ty budeš týmito boľavými rukami čistiť a krájať, stáť pri kuchynskej linke...

Ide nás odprevadiť na zastávku, urputne sa venuje svadbe od susedov.

Petra na mňa pozerá s očakávaním, je zvedavá, ako zareagovala babka, doma sme to preberali. Poviem iba: „Ani si to neprečítala.“

Babka sa tvári, že nepočuje a rozpráva si svoje.

Ostáva nám polhodina. Nemám v pláne po takomto kategorickom odmietnutí čokoľvek ďalej podnikať. Cítim sa porazene. Zrazu mi niečo v hlave cvakne. Nevzdávaj to! Skús!

„Som trochu sklamaná,  mami! Myslela som, že si to aspoň prečítaš. Nečakala som, že budeš nadšená, ale že mi dáš aspoň šancu, porozprávať sa o tom. Viem, aké je ťažké variť pre jedného. Potom ješ štyri dni to isté a nedivím sa, že ti nechutí, že sa musíš do jedla nútiť.“

„Tak mi to teda daj. Pozriem si to.“

Veľa si od toho nesľubujem, ale predsa aspoň malá nádej.

„Budem ich vyčkávať, kedy prídu,“ špekuluje.

„Chodia pravidelne, načas, majú harmonogram rozvozu.“ Nemám to overené, oblbujem.

 „Ale čo budem potom robiť?“

„Čo budeš robiť? Umývať obedár. Kúpim ti krásny antikorový.“

Smeje sa.

„Čítať, lúštiť krížovky, hrať scrabble s Betkou, pozerať telku. Cez sviatky a víkendy si uvaríš, nebudeš celkom odstavená od sporáku. Ide mi hlavne o to, aby si mala pestrejšiu stravu. Každý deň inú polievku, dva dni v týždni si môžeš dokonca vybrať z dvoch jedál. Myslela som, že to bude pre teba aj príjemné spestrenie. Také vzrúšo. Ktovie, čo bude dnes na obed, aké to bude, jednoducho prekvapenie. Čo nezješ na obed, zostane ti na večeru.“

Klesne spotreba zemiakov a chleba, mám prehľad, koľko ho zješ a na tvoj cukor s číslom deväť je to pohroma.

Už je prístupnejšia, zďaleka nie naklonená tejto myšlienke, ale ani nepriateľská, zaťatá.

Usmieva sa. Využijem situáciu, objímem ju a do ucha poviem: „Mutek malý!“

Vybuchne do smiechu. Tak mi hovorievala ako decku, keď som neposlúchala a bola zanovitá.

Keď odchádzame, pohladím ju po strapatej hlávke: „Vieš, že som nikdy nič neurobila proti tvojej vôli. Vybavím ti, len ak ty budeš chcieť. Iba o tom porozmýšľaj.“