Komu niet rady...

„Volala som Gite. Aby mi zas nedohovárala, že sa neozvem,“ začína mama raňajší rozhovor.

„Pochvaľovala si, ako dobre im varia. Vo štvrtok im doviezli každému dva rezne, v piatok mali kura s ryžou. Nevie si to vynachváliť. Ale čo ja by som robila s dvomi rezňami?! Ostalo by mi na druhý deň, doniesli by mi nový obed a akurát by som z toho bola nervózna. Oni sa ľúbia najesť. Videla som to na rekreácii. Nikdy nenechali na tanieri. To ja som dávala dojesť tatovi. Len mi povedz, čo celé dni robia?!“

„Mami, každý má inú povahu. Gita s Rudom bez výčitiek svedomia oddychujú. Svoje si už odrobili, užívajú si takú dôchodcovskú dovolenku.“

„No predstav si, že ja by som sa naraňajkovala a sadla si so založenými rukami na lavicu a čakala, kedy mi donesú obed a bola z toho nervózna.“

„Ale oni nie sú nervózni. Hovorím ti, že je to o povahe, nastavení.“

„Veď dobre. Ja im to nezávidím. Nech si každý robí, ako mu to vyhovuje. Len nech nepresviedčajú mňa.“

„Gita ťa presviedčala?“

„To nie. Ale vychvaľovala sa, aké je to výhodné, ako im je dobre. Tak som sa jej opýtala – Gitka a čo celý deň robíte? Ráno sa naraňajkujeme, potom sa pomotáme, dovezú nám obed, poobede si pospíme. No chápeš to? Potom čo robia v noci?“

„Možno si zoberú tabletku a spia aj v noci, asi im to tak vyhovuje. Hlavne, že sú spokojní.“

„Ja by som teda nebola spokojná.“

„A ja veru áno. Keď budem mať osemdesiat, nechám si voziť obedy a budem si maľovať. Ja keď si nesiem maľovanku a farbičky, až sa tak trasiem od nedočkavosti a tešenia, ako sa ponorím do farieb a všetko ostatné sa rozplynie. Kúpim si ešte väčšie pastelky a budem maľovať a maľovať.“

„To ti závidím. Ja by som nevedela, akú farbičku mám použiť a bola by som z toho nervózna.“

„Veď každý si vyberie podľa seba. To je ono. Nič nie je predpísané. Máš vytlačené iba kontúry, kvety, motýle, rôzne motívy. Farba sa ti sama ponúkne, aby ti to lahodilo oku.“

„Tebe. Mne nie.“

„Tak by si vyberala náhodne a čakala, čo ti z toho vznikne.“

„Lenže ja by som s tým výsledkom nebola spokojná a už by sa to nedalo zmazať.“

„Aha, tak to mi nenapadlo.“

Mama si uvedomí, kam sme sa dostali a smejeme sa obe.