Sviatok hudby

Pätnásty jún, Sviatok hudby. Vo všetkých väčších mestách už niekoľko rokov, v našom piaty. Začínali traja muzikanti, zopár náhodných divákov, dnes nás je oveľa viac. V uličke Marka Aurélia provizórne pódium, sedíme na schodoch smerujúcich na hrad, na prahoch dverí, postávame pri stenách, kde sa dá. Najskôr sa predvedú žiaci základnej umeleckej školy, po hodine rozložia stojany členovia Komorného orchestra Trenčín. Petra je trochu neistá, chodník zo zámkovej dlažby je dosť prudký, neverí ani brzdám svojho nového vozíka. Chvíľu zostávam za ňou, ruku zľahka na chrbte, kým nadobudne pocit bezpečia. Monkin Mišo je v pohotovosti, pán učiteľ, podáva svojim žiačkam podložku pod nohu, napráva mikrofóny. Posledný potlesk zuške, vtedy sa uvoľní a venuje nám. Kdesi uchmatne vrecia z jutoviny, hodí na schodík pri dverách a už sedíme vedľa seba – Monka, Mišo, ja, Petra pri nás vo vozíku. Na mohutný kmeň stromu blízko mňa, prisadá drobné žieňa, spoznám v nej Petrinu učiteľku matematiky zo základnej školy.

„Dobrý deň!“ pozdravím.

Obzrie sa: „ Dobrý! Aj vy ste tu?“

„My každý rok.“

„Ja som dnes skoro zabudla. Preto prichádzam neskoro a hladná,“ ospravedlňuje sa za pizzu, ktorú dojedá.

Muzikanti sú pripravení, započúvame sa do hudby J.S.Bacha. Ako vždy, aj tento raz sa sústredím na koncertného majstra, huslistu Róberta a klavírneho virtuóza Sama. Hrajú celou dušou a telom, vďaka nim prežívam hudbu intenzívnejšie.

Pri krátkej pauze sa ku mne nakloní učiteľka: „Neviem sa vynadívať na Petru. Vyrástla z nej krásna mladá žena. Uvedomujem si, aká musím byť ja stará.“

„Ale nieeee! My nestarneme, to iba naše deti!“ utešujem ju s úsmevom.

Nechávame sa ďalej unášať profesionálnym podaním neprofesionálnych umelcov.

Len okrajovo vnímam, že tretie husle sa akosi pričasto otáčajú našim smerom, asi tam má niekoho z rodiny, možno priateľov. Po záverečnom aplauze a ukláňaní, kráča vysoký muž s husľami v rukách oproti nám a nepokračuje ďalej, zastaví sa. Dotkne sa zľahka môjho ramena: „Dobrý deň! My sa poznáme.“

„Áno?“ lovím v pamäti, nechytám sa.

„Vy cestujete ráno osmičkou, vystupujete na Cintorínskej.“

„To áno,“ usmievam sa a zdržujem, či predsa nenaskočí nejaký moment, záblesk, spomienka, nechcem mu rovno povedať, že autobus je plný cestujúcich, prečo by som si mala všimnúť práve jeho.

„Bývam inak oblečený, teraz som za slušného,“ snaží sa nejako pripomenúť.

A mne zrazu blikne.

„Áno! Ten v károvanej košeli. Čo mal stretko zo strednej a voľakedy lákal spolužiačky na zbierku motýľov a dnes už len na zbierku diagnóz. Vraj by ste si mohli rozprávať, kto aké lieky berie,“ vysypem zo seba. „Rozprávali ste to pani oproti vám.“

To sa už Monka vedľa mňa pučí od smiechu a pán je rád, že som ho spoznala.

„Som rád, že ste prišli. Pocestujete aj zajtra ráno?“

„Nie. Veď je sobota. My chodíme iba v pondelok, stredu a piatok.“

„Všimol som si, že nie vždy. Tak vám želám ešte pekný deň. Som naozaj rád, že ste prišli.“

Monka sa smeje: „Kde všade ty máš kamošov.“

Petra posedáva bez záujmu, už by bola najradšej doma. Rozlúčime sa s mladými, tí majú ešte svoj program a vykročíme k výťahom pri hoteli Elizabeth. Podozrivo dlho svieti červená a výťah nechodí, ako v pesničke od Riša Mullera. Zbehnem po schodoch pozrieť, akoby mohol. Dvere zostali otvorené, zaseknuté, nejde ho privolať.

„No nič, Peti. Pôjdeme cez železničnú stanicu, podchodom prejdeme na Hodžovu, to dáme.“

„Ale ja som už hladná,“ netrpezlivo zareaguje.

„Neboj, za chvíľu sme doma, poznáš moju rýchlosť.“

Prichádzame k podchodu, prelepený červeno-bielymi páskami a tabuľa – ZÁKAZ VSTUPU. Bez vysvetlenia.

„To sa mi snáď sníva. Chápeš to?“

No nechápe.

Nezostávalo iné, len pokračovať ďalej a veľkým oblúkom sa dostať k domovu. Aj takto to funguje v našom meste. Pozitívne zmeny, zrekonštruované námestie s fontánou, rozkvitnuté trávniky, kultúrne podujatia, našťastie u mňa prevažujú. Nohy mi zatiaľ slúžia, nepršalo, zima nebolo, tak čo. Že bola hladná. No booože!