Sviatok Cyrila a Metoda

„Chcem ísť zajtra do kostola,“ prekvapí ma Petra.

Na Štefana bola s kamarátkou Kristínou po prvýkrát, páčilo sa jej, aj chvíľu prejavovala záujem o nedeľné omše, postupne vyprchal.

„Dobre. Pozriem, kedy bude na Juhu, to je jeden z dvoch bezbariérových, ide nám tam osmička.“

Vonku je nenormálne teplo, dusno ako pred búrkou, ale sľúbila som. Nachystám do ruksaku pršiplášť, ľahký svetrík, keby bolo v kostole chladno, peniaze „do zvončeka“, tak tomu hovorievala babka Anička.

Spoj je garantovaný, označený vozíčkom v cestovnom poriadku, chodí soboty, nedele, sviatky, ideme naisto. Natočím ju k stredným dverám, schody! To som nečakala. Skúšame inú zastávku, žiadny nízko podlažný smerom na Juh.

Sklamanie. Smútok, beznádej, ktoré verila, že prekoná pri bohoslužbe, sa prehĺbili.

Vysvetľujem, že ten kopec a ešte v tomto teple, naozaj nedám, aj keď mám dobrú kondičku. Chápe, nehnevá sa, je iba smutná a sklamaná.

Doveziem ju do záhrady, vynesiem stolík, vyťahujem osemsmerovky, líham si na hojdačku pod jabloň. Sedí. Chvíľu ju nechám, nevšímam si jej, potom sa pýtam: „Nechce sa ti lúštiť? Chceš ísť domov?“

Nereaguje.

„Nechceš ísť na hojdačku? Ľahnúť si, pozerať na oblohu, na stromy, uvoľniť sa?“

Pokrčí ramenami.

„Chceš ísť domov?“ skúšam znova.

„Veď si si len teraz ľahla,“ poznamená s pochopením.

„Čo, keby sme sa vymenili? Nechceš to skúsiť? Je iné ležať a iné sedieť na nej.“

Usmeje sa.

Pomôžem jej, posadím ju, vyložím nohy a ja si sadám do vozíka, nie na lavičku. Po prvýkrát, doteraz mi to nikdy nenapadlo. Neschádzam z neho, používam obruče, prisuniem sa k jej hlave, jemne ju kolíšem.

Sedí sa mi pohodlne, sedačka je antidekubitná, nafukovacia, opierka presne pod lopatky. Užívam si to, kým nezameriam pohľad na popadané jablká, mám chuť vstať, pozbierať ich. Zostávam sedieť. Nemôžem, nechcem urobiť, čo mi práve napadne. Skúšam sa vžiť do pocitu, že som závislá na niekom, kto by mi mal pomôcť.

„Peti, viem, že to nemáš jednoduché. Všetci, čo mudrujú a dávajú ti rady, čo by si mala, ako by si mala, by si mali sadnúť do tvojho vozíka aspoň na jeden deň.“

Prikyvuje.

„Vieš, premýšľam, ako by som s tým bojovala ja. Najlepšie sú na tom asi nejakí vedci, umelci, ktorých záľuba pohltí natoľko, že nevnímajú svoj fyzický stav, sú zapálení pre svoju vec, svoju tvorbu. Vytvoriť si svoj svet, svoju filozofiu, je možno tiež spôsob, ako prekonať pocit krivdy. Prijať tento stav ako niečo dané, nevyhnutné, jednoducho osud. Nezamýšľať sa nad tým prečo ja a možno sa treba porovnávať skôr s tými, ktorí sú na tom horšie.“

Počúva ma.

„Zober si takého Juraja. Vo dne v noci odkázaný na pomoc rodičov. Aká úľava musí byť pre teba, keď si uvedomíš, že teba dovediem po schodoch domov, posadím na taburetku pred dvere, odomknem a si slobodná. Po kolenách sa dostaneš, kam potrebuješ, uvaríš si čaj, pustíš hudbu, maľuješ.“

„Byť Jurajom, tu nie som.“

„Ale uvedomuješ si, že v jeho moci nie je ani skončiť to tu? Nedostane sa k tabletkám, nepodreže si žily, neobesí sa, nič.“

Premýšľa.

„Jeho mama rozhodla za neho. Odmietla po nehode darovať orgány, nedbala na varovanie lekárov, že sa z kómy nepreberie. Vypiplala ho. Žije. Či rád, to už je otázne. Ja som nemala možnosť rozhodovania. Našťastie. Nič nenasvedčovalo tomu, že by si sa mala narodiť predčasne. Po narodení som ešte rok verila tomu, že budeš zdravá. Takto uvažujem, takto sa uspokojujem, že som nič nezavinila. Utešujem seba, tebe to môže byť ukradnuté. Viem. Ty si sa nepýtala na tento svet a už vôbec si nestála o život na vozíku. Ale všimla si si, že aj ten Juraj sa dokáže tešiť? Keď sa zíde väčšia spoločnosť, rád vtipkuje, cituje texty kapely Horkýže slíže, zabáva iných, smeje sa.“

„Maminko, promiň,“ prechádza do češtiny, ako vždy, keď sa jej nálada zlepší.

„Nemáš sa mi začo omlúvať. Máš nárok na zlé nálady, uľaví sa ti, keď sa posťažuješ, som tu pre teba.“

Vstávam z vozíka, pomôžem jej posadiť sa, sadám si vedľa nej, položí mi ruku okolo ramena, pritúli sa, dostanem pusu na líčko, chvíľu sa spolu pohojdávame, kým nás hlad nezaženie domov.