Už ju naučila

„Vieš dobre, že s Betkou sa len telefónom prezvoníme a každá vie, že treba ísť na kávu. Ráno ona ku mne, poobede ja k nej,“ začína rozhovor mama. „Ja, keď ju prezvoním, už stojím pri okne, len ju vidím pri bránke a idem jej otvoriť. Včera prídem ku dverám, zazvoním, nič. Zazvoním poriadne, opriem sa do toho a nič. Zabúcham, čakám, tak ma to najedovalo, zvrtla som sa a išla domov. Za chvíľu mi volá Betka, no čo nejdeš na tú kávu? Betka, ja som už bola! Neotvorila si mi! Prepáč, Zuzka, telefonovala som s Darinkou. Betka, keby si mala pevnú linku, nepoviem. S mobilom nemôžeš prísť ku dverám, otvoriť mi a telefonovať ďalej? Ale ja som ťa nepočula, prepáč. Tak prídi! Nejdem Betka, ja som už bola. To si mám kávu sama uvariť? Ako chceš, ja už neprídem. Nedala sa odbyť, hovorí mi, ale ty si kedysi hovorila, že vieš ľuďom odpúšťať a mne neodpustíš?“

Smejem sa a mama pokračuje: „No dobre teda, tak prídem, hovorím jej. Ale už som ju naučila! Aj ma vystískala, taká bola rada,“ zakončí monológ víťazne moja malá trucovitá mama.