Môj tato

Prechádzame sa s dcérou slnečným prázdninovým mestom, keď mi krátko zazvoní mobil. Pozriem na neprijatý hovor – mama. Asi sa pomýlila, dnes sme už spolu hovorili, nezvykne volať dvakrát. Nedá mi to, po chvíľke skúšam volať ja: „Mami, chcela si niečo? Sme vonku.“

Zaváha: „ Ani neviem, ako by som ti to povedala. Tato odpadol v kuchyni.“

Zasypem ju otázkami – volala si doktora, zobrali ho do nemocnice, si tam sama? Rýchla pomoc odišla, robili, čo mohli, nepodarilo sa oživiť, rozsiahly infarkt, sused je pri nej.

Horúčkovito premýšľam, ako čo najrýchlejšie zohnať auto, aby sme ju v tom nenechali samu. Volám dcére, bratovi, kým sa mu dovolám, je už na mieste aj so ženou, vydýchnem si. Až teraz sa môžem venovať svojim pocitom.

Tak je to tu. Vedela som, že raz tento deň príde. Mal 82 rokov, ale nikdy nie sme dostatočne pripravení, prijať smrť blízkeho človeka. Napriek tomu, som reagovala neskutočne pokojne. Žiadne zúfalstvo, plač, nezrútila som sa. Vynárali sa mi spomienky posledného obdobia. Dva týždne dozadu mal narodeniny, keď som mu dávala darček a gratulovala, objala som ho, napriek tomu, že to u nás nebolo zvykom, podávali sme si iba ruku. Žeby to bola rozlúčka?

Predtým bol Deň otcov. V našej rodine ignorovaný sviatok, nebudeme sa opičiť po Američanoch, hoci Deň matiek sme uznávali od prvého dňa. Ten nebol americký? Prvýkrát som aj jemu kúpila  malé srdiečko Milka a keď boli u nás na návšteve, len tak som mu ho podala – tati, to máš ku Dňu otcov. Oči sa mu rozsvietili, nedalo sa nevšimnúť, ako tie mamine smerovali k stropu - asi že za čo?! „No a čo?! Bol si dobrý tato.“ Zdôraznila som TATO, aký bol manžel, nech si rieši sama. Aj toto som mu teda stihla povedať. Cítila som v sebe taký poriadok, čisto, upratané.

Keď pred rokmi zomrela babka a svokra, trápilo ma, čo som im nemala nikdy povedať a naopak, čo nestihla povedať a už nikdy nepoviem. Možno práve vtedy som dostala príučku, že sa mám k ľuďom správať tak, aby som si nemusela nič vyčítať a naučila sa poďakovať a pochváliť v pravý čas. Nebývala som na neho ani protivná, snáď vekom sa človek naučí držať na uzde svoje nálady a prehnané reakcie, nenechá sa vyprovokovať maličkosťami, čo sa mi nie vždy darilo pri babke a svokre.

Pohreb. To fakt musí byť? Najradšej by som zobrala urničku a zaniesla ju do záhradky pod jabloň, tam kde trávil všetok svoj čas, kde pracoval aj oddychoval. Len ja, mama, brat, naše deti. Načo robiť divadlo pre množstvo príbuzných, známych aj neznámych, čo oni vedia o našom smútku, budú nám podávať ruku a priať úprimnú sústrasť. Čo je to úprimná sústrasť? Tí, čo to majú za sebou, môžu povedať – ja viem, ako ti je. Figu vedia. Aj ja to mám za sebou a neviem, ako je Zuzke, ktorej zomrela MAMA. Lebo každý vzťah je iný, jedinečný, každý si svoje smútky v sebe riešime inak. Príbuzní zo Zlatých Moraviec, z Nitry, ktorých moje deti vidia po prvýkrát v živote, nám prajú úprimnú sústrasť. Asi som sebecká. Niektorí prišli, lebo sa to patrí, niektorí skutočne cítili potrebu, prísť sa rozlúčiť, nemôžem im v tom brániť.

Prvé dni bolo treba stále niečo riešiť, zabezpečovať, vybavovať, starať sa o mamu, nebol jednoducho čas poddávať sa smútku a ja som akosi cítila, že sa to ani nepatrí, že by mi tato za to vynadal. Akoby som počula jeho slová. „Čo mindžíš? Veď si vedela, že som už starý, raz to muselo prísť, či dnes alebo zajtra, urob čo treba, postaraj sa o mamu a nenariekaj.“ A tak som sa aj správala.

Keď sme odchádzali na pohreb, napriek tomu, že nič nenasvedčovalo tomu, že by mal prísť vietor alebo búrka, prikázala som pozatvárať všetky okná. Deti pobavene skríkli – dedko! Aj toto prišiel pokyn od neho, ja som to nikdy nerobila. V podvedomí som očakávala, že napriek tomu raz príde deň, keď sa rozplačem a už nikdy neprestanem. Neprišiel. Zostal mi len dobrý pocit, že zomrel tak, ako si to on určite prial.

Prišiel zo záhradky, sadol si k večeri, odpadol bez jediného výkriku, nič ho teda nezabolelo. Nebol chorý, nevládny, odkázaný na pomoc iných, odišiel spokojný, uprostred práce. Čo viac si môžeme priať? To, že mi chýba, prežívam intenzívnejšie v snoch, ako v skutočnosti. Často sa mi sníva, že ho niekde vidím, rozbehnem sa za ním a zrazu si v tom sne uvedomím, že je mŕtvy, že už nikdy...

Iba raz som to zažila naozaj. Blížila som sa k autobusovej zastávke a už z diaľky videla, že je tam ON. Zelená bunda, jeho čiapka, stál chrbtom ku mne. Neznámy muž sa otočil a vtedy som pocítila to boľavé prázdno v hrudi - nikdy viac ho nestretnem. Ale ktovie?