Vianočná

Dievčatá rozbaľujú darčeky z minulých Vianoc, ktoré nemali príležitosť odovzdať tatovi, bratovi, macoche. Aj boli pozvané, zrazu sa menili termíny, až zostalo ticho a prišli ďalšie sviatky. Kontrolujú záručnú lehotu čajov, šálky prežili, obrázková abeceda už nie je aktuálna, z prváčika je druhák. Triedia na kôpky, čo sa hodí, čo nie.

„Tatino mi volal, či by sme sa nemohli tento rok stretnúť bez partnerov. Jarkovi som to ešte ani nepovedala.“

„Aj mne volal, ja som to veru Miškovi povedala a je urazený.“

„Určite je to pre Jarka. Tatino ho videl raz a stačilo mu. Tetovanie, copík, želiezko v uchu, ledva mu ruku podal, ani sa s ním nebavil a potom tie reči, kde som takého našla...“ Nahodí veselý tón, akože je nad vecou, ale viem, ako ju to mrzí.

Počúvam dcéry a je mi smutno. Tak preto sa minulý rok toľko okúňal s povianočným stretnutím? Žeby sa  pozvaním bez partnerov chcel vyhnúť neželanému hosťovi? Myslím na to celý večer, ráno sa s tým zobúdzam. Pociťujem krivdu, to nie je fér. Dievčatá rešpektujú jeho partnerku, boli mu na svadbe, keby vedel, ako sa im nechcelo. Nedávajú najavo nevôľu, neodmietajú pozvanie. Iva si to nezaslúži. Je najústretovejšia zo všetkých. Je pravda, že aj najkritickejšia, povie mu najviac, vykričí neprávosti, ale aj odpúšťa, vychádza v ústrety, zavolá, zastaví sa aj mimo plánovaných stretnutí.

Nemiešam sa medzi nich, sú dospelé, tak ani teraz nechcem zasahovať, jednako ma láka zobrať telefón a žiadať vysvetlenie, obhajovať, dohovárať. Pri dverách niekto zazvoní, otváram. Prišiel ako na zavolanie.

„Aaa, tata prišiel!“ kričím veselo na najmladšiu. Pochopím dôvod návštevy, tento raz nezabudol na jej narodky.

Uvarím kávu, posedíme, odkedy má problémy so srdcom a s tlakom, chodí na pravidelné kontroly. Menej pije, hneď je to poznať. Vyhasnutý pohľad ožil, dá sa s ním rozprávať, zrazu máme o čom, spomíname spoločných známych, priateľov. Nenápadne prejdem na to, čo ma najviac páli.

„Počula som, že chceš tento rok stretnutie bez partnerov. Ak chcete čisto súrodeneckú party, aby ste si boli bližší, priveď malého k nám, napečené bude, s babami niečo pod zub nachystáme, nebude problém.“

Tvári sa rozpačito.

„Alebo máš nejaký iný dôvod? Neviem teda, prečo zrazu bez partnerov.“

Pochopil. „Ak si myslíš, že je to pre Jara, tak sa mýliš. Minule som sa tam zastavil, aj sa s ním rozprával, nemám nič proti nemu. A Ivana by si zle nevybrala.“

„Ani nevieš, ako mi odľahlo. Stúpol si v mojich očiach, dojal si ma. Veľmi by mi bolo ľúto, keby si Jarka zavrhol po prvom pohľade. Je to dobrý, slušný, milý chalan a veľmi šikovný. Minule si ma sklamal, keď si ho hodnotil podľa výzoru a monteriek. Naozaj som rada, že si zmenil názor.“

„Nie, nevadí mi. Len sme sa so ženou rozprávali, že je nás potom plná chalupa, každá sa venuje tomu svojmu a nemôžeme sa poriadne s nimi porozprávať.“

„Tak to urobte tak, ako som povedala. Príďte sem.“

„Malý by vám tu z bytu urobil kůlničku na dříví, to nedoporučujem.“

„Prosím ťa, keď k nám príde bratov Filip, myslíš, že je to lepšie? Poradíme si s ním, nemaj obavy.“

„Opýtam sa doma, ešte sa dohodneme.“

„Fajn. Daj vedieť.“

Len čo zatvorím za ním dvere, bežím po telefón, idem puknúť od radosti, potrebujem sa podeliť.

„Bol tu tatino. Rozprávali sme sa. Povedal, že proti Jarkovi nič nemá a ešte niečo, dobre počúvaj – Ivana by si zle nevybrala!“

Moja drsňáčka stíchla, kričím na ňu: „Počula si?“

Vylezie z nej: „Dojala si ma.“

Volám mladšej, aj tá je natešená, uľavilo sa jej rovnako, priznáva, že bola smutná z predstavy, že by tatino naozaj neprijal sestrinho nového priateľa.

Doma ešte dopodrobna rozoberáme situáciu, sme spokojné.

„Tak vidíš, predsa len som vám nevybrala najhoršieho tatina.“

 

---