Som sa mohla uraziť

Neznášam veľké markety s obrovskými vozmi, ktoré sa uberajú svojim smerom a mňa vláčia so sebou, zatiaľ čo ja s námahou  vyberám zákruty v snahe uplatniť svoj zámer. Rovnako maličké samoobsluhy, kde ešte aj nákupný košíček musím niesť nad hlavou, aby som nezrážala tovar z regálov.

Uprednostňujem také tie obchody, v podstate potraviny, s kútikmi všeličoho. Mám jeden obľúbený. Nakúpim, čo potrebujem a potom obzerám, či mi niečo nepadne do oka. Padlo. Najkrajšia zelená, akú si viete predstaviť, misa na ovocie. S okrúhlymi otvormi od priemeru jedného centimetra po zhruba päť. Ovocie opláchnete, necháte oschnúť, vďaka vetraniu zachováte kvalitu...čítam chválospevy a už  ju mám v košíku. Pri pokladni otrávená predavačka, prikladá kód a len si tak zahundre popod nos: „To čo máme zase za hovadinu?!“ Tvárim sa, že nepočujem, iba v duchu vzdorovito zodvihnem hlavu a precedím cez zuby: „Tss!“

Príde dcéra: „Jééj, to čo máš? Aké mali ešte farby?“

Vymenujem, vyberá si oranžovú. Jej priateľ prevracia oči, čosi hundre, tvárime sa, že nevidíme, nepočujeme, na druhý deň aj jej kúpim.

Naložím plnú misu  petržlenovej vňaťky, reku, dám si do mrazáku. Po prvej spŕške popadali menšie vetvičky do dresu, prácu som dokončila v starom sitku. Aj slivka sa pod prúdom vody vykotúľala. Vylučovacím spôsobom dochádzam k záveru, že okrem strapcov hrozna, jabĺk a hrušiek, ktoré aj tak umývam po jednom kuse, je nepoužiteľná.

Žeby mala pravdu?

No a čo?! Je pekná. Zelená.