Dejú sa mi zvláštne veci

Vraciame sa z letného kina. Privolám výťah, zvezieme sa s vozíkom dole. Prejdeme pasážou, blížime sa k druhému, ktorý nás má vyviezť hore. Skôr než stihnem dôjsť na dosah tlačidla, výťah sa dokorán otvorí. Nechápem. Toto sa mi ešte nestalo. Neveriacky nakúkam, či tam nie je ukrytý nejaký škriatok. Nič. S obavami nastupujeme, stláčam jednotku, funguje. Sníva sa mi? Už druhý deň premýšľam, kto a ako. Bolo krátko pred polnocou, nikde nikoho, len my tri - kamoška, dcéra a ja. Výťah sa sám spustí, aj otvorí? Možno mi to niekto technicky zdatnejší vysvetlí.

***

Nakupujem bežné potraviny, o lahôdkový pult ani okom nezavadím. Dostávam sa na rad, pani pri pokladni nahodí číslo môjho košíka.

 „Máte párky,“ oznamuje.

„Nemám!“ bránim sa začudovane, pre istotu ukazujem aj ruksak.

„Ach, už sme prepracované. Sme tu štyri na celý supermarket. Zas budem musieť pátrať, kto bude mať tie párky,“ posťažuje sa.

„Zvláštne. Celú dobu myslím na to, aby som nezabudla ísť kúpiť párky k Hôrkovi. Žeby moje myšlienky boli také silné, že ich zaznamenal aj počítač?“ smejem sa.

Predavačka celkom vážne: „Založte si živnosť! Môžete predpovedať budúcnosť!“

Pobaví zákazníkov.

Obyčajná náhoda. Chyba. Omyl. Aj tak mi to po celý deň vŕta v hlave.