Elenka

Pozerám na starú, čiernobielu fotografiu. Pred sebou mám deväť detí, nastúpených v rade vedľa seba, za nimi záhradky, koľajnice a staručká parná lokomotíva. Zahľadím sa, snažím sa rozoznať tváre. Julo, Vlado, ďalší Vlado, Dáša, Maja, Milan, Ľudka, Elenka a ja. Sme to my, decká z dvora, spolu sme sa hrávali, vyrastali, neskôr zakladali rodiny. Stále nemôžem uveriť tomu, že tá malá Elenka so šatkou na hlave, podala na mňa, dievčatko na trojkolke, žalobu.

Máme za sebou štvrté súdne pojednávanie. Prvé bolo najťažšie. Vojsť do budovy okresného súdu, vyložiť obsah kabelky, prejsť cez detektor a sadnúť si vedľa navrhovateľky, ktorá si mňa, odporkyňu, premeria nenávistným pohľadom. Čakáme, kým nás zavolajú, sadáme si oproti sebe, navrhovateľka s advokátom po pravej ruke sudcu, odporkyňa so svojím po ľavej. Pripadám si ako vo sne. Čo tu robím? Čo som komu urobila? Muselo to dôjsť až tak ďaleko?

Dvanásť rokov som sa snažila dohodnúť s ňou a ani dnes neviem, o čo jej ide. Všetko to začalo tým nešťastným podkrovím. Manžel si zobral do hlavy, že urobí deťom izbičky na nevyužitej povale. Boli sme vtedy členmi stavebného bytového družstva. Žiadosť nám na základe súhlasu zvyšných troch susedov schválili a mohli sme začať. Počas výstavby sme byty prevzali do osobného vlastníctva a netušili, že matka byt prepísala na Elenku. Keď nám prišlo zo životného prostredia z okresného úradu predvolanie, že nemáme stavebné povolenie, nevedeli sme, že je za tým práve ona. Vysvetľovali sme, že v čase, keď sme stavali, stačil súhlas stavebného bytového družstva a všetkých susedov. Tak nás informovali na družstve. Vraj neznalosť zákona neospravedlňuje, je to čierna stavba, treba zaplatiť pokutu, podať žiadosť o dodatočné stavebné povolenie a všetko, čo k tomu patrí.

Nevidela som v tom neriešiteľný problém, pozháňam pečiatky, vyjadrenia a všetko sa dá do poriadku. Po kladných stanoviskách od hlavného architekta mesta, telekomunikácií, životného prostredia, z hygieny, od požiarnikov, mi chýbal iba Elenkin podpis, podpis jej matky už nebol aktuálny.

Zazvonila som naivne na jej zvonček, v nádeji, že je to posledná bodka za pečiatkami, veď je to len formalita, podpísala matka, teraz podpíše dcéra. Veď peniaze za svoju štvrtinu povaly už prevzala a podpísala ona. Nepodpíšem! To sa mi snáď sníva. Obidve, matka a dcéra, stoja vo dverách a rozprávajú o nejakom nefunkčnom komíne, ktorý ony chceli vytiahnuť nad strechu, lebo idú stavať krb a my sme ho vraj zbúrali a zabetónovali. Kým ho nepostavíme, nepodpíšu. „Ale teta, veď ten komín by išiel cez najkrajšiu izbu v podkroví, keby ste to povedali skôr, boli by sme projekt riešili inak.“

Dvanásť rokov dopisovania s úradmi, sedení u právnikov, zastavenie konania, pokračovanie konania, odvolanie na krajský úrad, tí to vrátili späť na okresný úrad, všetko od začiatku, pečiatky a vyjadrenia po rokoch neplatné, znova kolotoč po úradoch, medzitým pomenili názvy, aj adresy, pribudli ďalšie, počet povinných pečiatok vzrástol a hoci stavba nebola v rozpore s verejnými záujmami, celý proces skončil zasa u Elenky – nepodpíšem! Keď ju nakoniec spoločný stavebný úrad vyzval, aby riešila občiansko-právny spor na súde, inak rozhodnú vo veci sami, podala žalobu – žiadala odstránenie čiernej stavby.

 Štyri súdne pojednávania, pokusy o zmier, handrkovanie o komín, o spoluvlastnícky podiel. Predala svoju štvrtinu povaly, ale chce, aby zastavaná, aj nezastavaná časť patrila rovnakým dielom všetkým. Keď sa susedia nepridali na jej stranu, znenávidela všetkých a vyhlásila vojnu aj im. Nezostávalo jej nič iné, ako žalobu stiahnuť, svoju nenávisť však nie.

Ako som vždy odsudzovala všetky susedské spory, ktoré sa riešili na súde, na televíznej obrazovke, s každým sa dá predsa dohodnúť, prečo jeden z nich neustúpi.