Žena viac do voza ako do koča

„Už som ti hovorila, ako som nakupovala v IKEY?“ pýta sa najstaršia.

„Ani neviem, že si bola, minule si sa iba chystala, uvažovala kedy.“

V sobotu večer som ležala a rozmýšľala, čo všetko nám ešte chýba do syrárne. Hovorím Jarkovi, zajtra pôjdem. Ale nemusím ísť s tebou, že nie, uprel na mňa prosebné oči. Jasné, netreba. Ja vstanem skôr, kým tam nebude veľa ľudí. Vždy zájdem najskôr do takého kúta, kde predávajú tovar v zľave. Sú to rozobrané kusy z kuchýň, izieb, čo boli vystavené. Nič im nie je, možno trochu zaprášené. Padne mi zrak na dosku. Dubová doska! Chápeš? Trojmetrová, takto vysoká a za päťdesiat eurí! To sa museli pomýliť! Presne na pult do syrárne, zvyšok by sme určite použili. Volám Jarkovi, či to uveziem. A on, že neblázni! To by ti ju museli prerezať. Idem za chlapmi. Vraj oni tam nerežú. Tak mi dajte nejakú pílku, ja si to odrežem. Ale my tu nič také nemáme. Tak ju zoberiem celú. Pozerajú na mňa, vy ste tu sama? A naozaj to odveziete? Ja neviem, asi si mysleli, že keď ju vytiahnu, zľaknem sa a poviem jéj, to sú naozaj tri metre a nechám ju tam. Nechcelo sa im do toho, ale nakoniec poskladali všetky ostatné dosky, aj ťažkú mramorovú, táto bola jak na potvoru na samom spodku. Navozila som zatiaľ do auta skrinky a tovar  z ostatných oddelení, bol tam taký bezďák, že mi pomôže. naložil veci do auta, dala som mu štyri eurá, či by ma nepočkal, budem ešte priväzovať dosku. Vrátim sa a chlapi zasa. Naozaj ju beriete? Áno, pri aute ma čaká taký bezďák, pomôže mi ju priviazať. Nerozumeli, neviem, ako v Blave volajú bezdomovcov. Tak hovorím, jeden pán mi pomôže. Dopratali ju na dvoch vozíkoch do auta, bezďáka nikde. Volám Jarkovi, ako to mám upevniť. Presne mi popísal a pripomenul, nech na koniec priviažem reflexnú vestu. S hurtňami mi to moc nešlo, ale zdalo sa, že to bude oukej.“

„A ten bezďák ti nič neukradol?“

„Nieee. On ani neušiel, len pomáhal zatiaľ iným, ja som sa dosť zdržala. Potom sa tam objavil. Mala som to Jarkovi odfotiť a poslať, skôr než vyrazím, lenže sa mi pokazil telefón, zasekol sa. Idem po diaľnici, Jarko mi vyvoláva a mne nejde zodvihnúť ho. Vedela som, že sa o mňa bojí, keď sa neozývam. Premýšľam, musím zastaviť niekde na pumpe, požičať si telefón. Zrazu vidím, ako sa vesta pomaličky, naozaj pomaličky, ale posúva. No zbohom! Na diaľnici. Tri prúdy, žiadna krajnica, čo urobím? Konečne ostrovček, skôr, než vyletela vesta aj s latou niekomu do predného skla. Zastavím, s hurtňami mi to už ide o čosi lepšie, zapnem o auto, o dosku, o auto, teraz by to malo držať. Ale čo s tým Jarkom? Zblázni sa od strachu. S hrôzou si uvedomujem, že ja neviem jeho číslo! Ako mu zavolám z cudzieho telefónu? A tak si v duchu opakujem, zavolaj Jarko, zavolaj, nech si opíšem tvoje číslo. Volá! V jednej ruke volant, druhou šmátram po papieriku, na volante píšem číslo, uf. Mám ho. Blížim sa k prvej pumpe a ona obohnaná páskami – mimo prevádzky. Vyviedlo ma to znova na diaľnicu. Kým som sa dostala k ďalšej, ubehlo dosť času. Pani za pultom na mňa pozerá nedôverčivo, ani sa jej nečudujem. Zostala som pri nej a keď počula – Mico, mne sa pokazil mobil...usmiala sa a uverila.“

„To čo som porodila? Ty si mimozemšťan! Kde berieš tú odvahu! Takto riskuješ. Ja by som sama ani do auta nesadla na takú ďalekú cestu, nie ešte teperiť takúto dosku toľké kilometre,“ vychrlím, keď mi ukazuje fotku svojho nákladu.

„Čo som ju tam mala nechať? Ale vieš čo je hrozné? Akí sme závislí na tých telefónoch. Mala som v ňom zoznam, rozmery, robila cezeň objednávku, platila ním, keby sa mi pokazí cestou tam, ani nenakúpim."