Dovideňá

Šoférov autobusov osmičiek máme pomenovaných podľa vlastností, ako sa k nám správajú, prípadne, na koho sa podobajú. Tato, Repčík, Julo, blonďák, bručoun jedna, bručoun dva, skrátene Bé jednička, Bé dvojka. Tato najlepší, vždy ochotný, usmievavý, na rukách by nás nosil. Bé jednička večne namosúrený, na pozdrav buď neodpovie, alebo zhúkne neartikulované, asi dovidenia, až Petra nadskočí na vozíku. Minule povedal celé dovideňá, prekvapene sme na seba pozreli a ocenili.

Dnes ráno išiel tato. Pri nastupovaní nám ustarostene vysvetľoval: „Dnes to bude komplikované. Mám poruchu, volal som šéfovi, nech pošle náhradný autobus. Pri zimnom štadióne musíte prestúpiť.“

„Bude nízko podlažný?“ pýtam sa s obavami.

„Mal by byť. Upozornil som ho, sľúbil, že zoženie.“

Pri zimáku vystúpime, náhradná osmička pristáva za nami, stredné dvere zakrýva strom. Bé jednička kričí: „Já poťáhnem, keď ste tu vy, len čo ten prvý odejde!“

Podíde ďalej, vystúpi, sklopí plošinu, dokonca vysvetľuje situáciu.

Petra na mňa pozrie spôsobom – fíha!

Na Cintorínskej zazvoníme, vystúpi, sklopí plošinu a rozlúči sa: „Dovideňá! Majte sa!“

To už je Petra celkom hotová. „Čo sa mu stalo?“

„Vieš, čo? Ja si myslím, že aj tí najväčší mrzúti raz povolia. Keď sa ja k nemu celý čas správam prívetivo, poďakujem, pozdravím, napriek jeho zlým náladám, tak ho to nejako podvedome preladí.“