Ema

Dievčatko od susedov. Ema. Na to, že mala v marci dva roky, je mimoriadne bystrá. Kladie otázky, rozpráva vo vetách, dávno nenosí plienky. Rodičia, aj prababka majú záhradky obďaleč, hoci cez stromy a kríky nevidím, jej štebotavý hlások počujem. V momente, ako sa stretneme zoči- voči a jej doprovod, je jedno, či mama, babka, dedo, prababka, začne do nej hustiť – pozdrav tetu, povedz... zasekne sa a mlčí.

Vraciame sa z koncertu, len čo otvoríme veľkú bránu, vidím Emu v spoločnosti svojich blízkych. Prababka sedí na stolčeku, dedo fúka do bublifuku, čaruje dúhové guľôčky, babka kreslí farebnými kriedami autíčko. Kým schádzame dole kopcom, pozorujem, ako malú pripravujú.

„No, Ema, ako sme si to natrénovali?“ nabáda ju dedo, keď už sme celkom blízko.

Dievčatko mlčí.

„Ema, máš to ťažké...“ nedopoviem, keď sa usmeje a povie: „Áno.“

Všetci sa smejú, že práve teraz prehovorila.

„Traja dospeláci na jedno úbohé dieťa. A stále do teba – pozdrav tetu! Je to otrava, že?“

„Áno,“ znova ma obdarí úsmevom.

„Veď ju nechajte, ona sa naučí. Deti nemajú rady takýto nátlak. Ja viem, že je šikovná, počujem ju rozprávať, keď ma ona nevidí.“

Minule bola sama na balkóne. Išla som s Petrou okolo, zamávala jej. A ona spontánne zdvihla rúčku a mávala, kým sme sa nestratili z dohľadu.