imidž je nanič

měřítka, hranice.... nemám to ráda, člověk by měl mít jednu hranici, za kterou by neměl jít a to tu, kde začíná ublížování  a měl by ji mít v sobě, ne navenek.....tak, taky jsem se rozepsala :-)

:)

aj táto básnička je tak trochu slovný imidž

vďaka za zamyslenie

a čo mi ešte prišlo na rozum z môjho neskoršieho zamestnaneckého obdobia: prijímali sme do zamestnania nového zamestnanca a riešila som pritom aj problémy s imidžom zamestnancov, lebo na základe čoho - okrem životopisu - si môžeme o budúcom kolegovi urobiť obraz?

Jedna adeptka, mladé dievča, prišlo na pohovor s dokonale mastnými vlasmi, v extrémne vyžmolkavenom pulóvri. Aký dojem na nás mohla urobiť, dokonca, aj keby bola bývala mimoriadne šikovná a vzdelaná? (ale ani v tejto oblasti príliš nezaujala)

mne toho dievčaťa bolo ľúto, avšak nevzali sme ju

nakoniec som jej predsa len povedala, že nabudúce na ďalší pohovor, nech to a to rieši inak; snažila som sa neraniť ju, ale bez toho to asi nešlo, možno to bolo pre ňu bolestivé, ale aspoň vedela, čo môže urobiť lepšie

imidž je nanič, pre tých druhých, ak klame

imidž môže byť aj pravdivé sebavyjadrenie - a každý z nás sa nejakým  spôsobom "sebavyjadruje" - obliekame sa, umývame sa, snažíme sa o to, aby sme nezapáchali - a to sa týka len základu nášho imidžu

mala som kedysi dvoch približne rovnako zdatných kolegov - jeden bol skromnejší a svedomitý, ticho pracoval, druhý bol tiež svedomitý, ale každý svoj krok okomentoval a svoje pracovné úkony pred šéfmi vyzdvihoval a oboznamoval ich s tým, koľko námahy ho stálo niečo urobiť a s akou námahou - a slovné spojenie: "pre mňa je práca prvoradá" pred šéfmi aj vo voľnom rozhovore denne použil...

Hoci mne osobne bol sympatickejší ten, čo potichu pracoval, keď sa uvoľnilo šéfovské miesto, hádajte, koho povýšili?  Je to jasné. Ja som toho kolegu veľmi rada nemala, mal aj iné, mne nesympatické stránky, ale naučil ma doživotne, že šéf musí o mne vedieť, čo všetko robím a že ak niečo funguje, je to aj mojou zásluhou