Aby bol dôvod vylepšiť si chuť

„Mami, v nedeľu prídu naši pre teba, zoberú ťa k nám. Nemusíš čakať v okne, oni počkajú radšej na teba, len aby si nebola nervózna.“

„Ja sa oblečiem, veď sa nezašpiním jak malé decko. Nechcem, aby na mňa niekto čakal.“

Komu niet rady, tomu niet pomoci.

Renátka dovezie mamu o tretej, aby sa vyhla poznámkam typu – vždy prídete so západom slnka. Usmieva sa na mňa poza mamin chrbát, rozumieme si. Ostatní prídu pešo, neskôr. To je tiež mínusový bod, ale hlavne, že ona je už na mieste. Snažíme sa rozprávať priamo na ňu, aj s načúvacím prístrojom počuje čoraz horšie. Krúti sa, keď náhodou prehodíme nejakú vetu medzi sebou, čo nepočuje. Treba zopakovať. Kávičkujeme, chlebíky prinesiem, keď dorazia ostatní. Jednu trácku postavím priamo pred mamu, výrazne artikulujem: „Mami, tieto sú s Lunexom, tieto s domácou bravčovou masťou s oškvarkami.“

Druhú položím na opačný koniec stola, sú s paštétou. Po rokoch sme ochutnali domácu kačaciu paštétu. Roky sme žiadnu nejedli, nejako sme pozabudli, vyradili ju z jedálnička. Mama zvykla mrzuto oznamovať: „Dnes sme mali na dialýze paštiku. Dala som si len jeden.“ Ukázalo sa, že najradšej má so šunkou, potom so salámou, paštiku vraj nikdy nemala rada. Majú ju tam občas, ale vždy je to pre ňu sklamanie. Preto som považovala priam za provokáciu ponúkať ju po týchto informáciách. Lenže nám chutila, chcela som, nech ochutnajú ostatní.

Odbehla som pre niečo do kuchyne, keď počujem mamu: „ Podaj mi Julino ten chlebík, ja nedočiahnem.“

Vrátim sa a neverím: „Mami, ty prečo ješ tú paštétu?! Zámerne som ju dala ďaleko, keď ju nemáš rada.“

„Aaale, veď vieš, že ja nie som prieberčivá. Ja zjem hocičo.“

„Hocičo? Okrem paštiky? Vybrala si si to, čo nemáš rada. Prečo?“

„No...ja som chcela nechať syrový pre Filipka a s masťou pre Renátku.“

„Je ich málo? Všetkým som povedala, že ešte prinesiem, komu čo bude chutiť.“

„Veď ja si dám ešte jeden s masťou.“