Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Tma

26. 02. 2020
1
2
446
Autor
Enwi

„Dobrú noc,“ povedala matka svojmu dieťaťu a skôr než zhasla,  prenikavo sa zahľadela do chlapcovej nevinnej tváre. Oči mal privreté, po lícach mu stekali slzy. Jeho vlasy boli zlepené potom, vyzerali ako rozmočené trsy trávy. Popraskané pery sa mu nebadane pohli: „dobrú noc.“ Tie slová vyšli z jeho hrdla pomaly, a jej sa zdalo, akoby si to iba predstavila. Akoby jej syn nepovedal celkom nič.

Potom sa ozvalo šťuknutie a všetko sa ponorilo do čiernej tmy. Úzky prúžok svetla, čo prenikal medzerou medzi dverami a stenou, rýchlo zmizol. V izbe nezostalo žiadne svetlo. Iba tma, čierna a tajomná.

Chlapec ležal bez pohnutia, spod paplónu mu vytŕčal iba nos, oči a spotené vlasy.

Aj napriek tomu, že nič nevidel, pohľadom sa snažil prebodnúť tú čierňavu, do ktorej sa ponoril a prial si zbadať čo i len náznak svetla. Nič také však neprichádzalo, pred jeho očami bolo stále to isté, iba jedna farba, ktorá vlastne ani nebola farbou. Čierne nič. Niečo bez tvaru, ako machuľa tušu na stole.

Z hrdla sa mu vydral tichý ston, ale len čo si to uvedomil, na ústa si rýchlo priložil vlhkú ruku. Oči mal rozšírené, rozmočené od sĺz, ktoré mu spôsobovali nepríjemnú pálčivú bolesť. Už sa to nesmie zopakovať, musím byť ticho, napadlo ho, pričom sa mu v mysli vybavili slová starého otca. „Oni sú tu. Nik o tom nechce počuť, ale ver mi. Sú tu. A prichádzajú s tmou.“ Bál sa tých slov, bál sa vždy, keď zaspával a keď do jeho príjemných snov vnikli malé potvory.

Aj teraz myslel na čiernych, beztvarých tvorov s malými očami pripomínajúcimi rozpálené uhlíky. Na tvorov, čo prichádzajú s tmou. Zatajil dych a zo všetkých síl sa snažil sústrediť, či niečo nezačuje. Privrel oči, akoby zoslabením jedného zmyslu chcel posilniť druhý, ale okrem tlkotu svojho srdca nepočul celkom nič.

Dlho ležal bez pohnutia, počúval svoje srdce a vôbec sa nehýbal. Potom začul, ako prišiel otec. Matka mu čosi vravela, ale nedokázal rozoznať jej slová. Otec nahnevane niečo zakričal niečo ako ja im ukážem. Ale to naisto nevedel.

Jeho otec písal. Vraj rozprávky pre dospelých. A trochu hrôzostrašné. Niekedy mu pred spaním rozprával nejaký príbeh, on sa vždy bál a tak mu to mama zakázala. Dosť, že tými kravinami otravuješ ľudí, aspoň vlastnému synovi daj pokoj.

Teraz mu to však ako kraviny nepripadalo. Zdalo sa mu to oveľa skutočnejšie ako horúčka, ktorá sa ho držala už druhý deň. Horúčka, čo to vlastne je? Spýtal sa matky, keď jej usmievavá tvár pri pohľade na teplomer stratila všetky farby. Totiž malá ortuťová tyčinka (tak mu to aspoň povedala) sa vyšplhala skoro na štyridsiatku. Horúčka, to je... jej bledá tvár hovorila za ňu, to je niečo zlé...

Zlé, zlé, zopakoval v duchu, pričom naisto vedel, že to nemôže byť horšie ako jeho príšery. Hoci sa cítil akýsi slabý, nič ho nebavilo (dokonca si nemal chuť pozrieť ani len Spidermana) a väčšinu dňa prespal, svojej chorobe nepripisoval až tak veľký význam. Veď koniec koncov nič zlé mu to urobiť nemôže... Choroba veru nie.

No to isté sa o veciach v jeho izbe povedať nedalo. A on to vedel.

Pomaly naňho prichádzal spánok. Čoraz viac sa cítil slabší, ale zaspať nemohol. Nechcel to, pretože tak by sa vystavil obrovskému nebezpečenstvu. Bol by ľahkou korisťou aj toho najmenšieho strašidla.

„Dedo?“

„Hm.“

„A čo sa s tebou stane, keď ťa chytia?“

„Kto?“

„No predsa oni.“

Dedova tvár sa zarazila, jeho oči hľadeli kamsi do diaľky. „Aha.“ Ešte na chvíľu sa odmlčal, aby si vnuk lepšie zapamätal, čo mu povie. Potom mu prešiel trasľavou rukou po tvári a odkašlal si. „Mňa už nechytia, ja som pre nich príliš starý, avšak ty, ty nie. Keď ťa dostanú, staneš sa jedným z nich. Ale budeš tým najškaredším a najhorším a navyše ich budeš musieť všetkých poslúchať. Budeš ich otrok.“

Ešte stále sa snažil zachytiť aj ten najtichší zvuk, no všade bolo ticho. Dokonca ani rodičov nepočul. Matka si zrejme čítala a otec ťukal do textového procesora opäť nejakú dospelácku rozprávku. Z toho ticha išiel zošalieť. S nostalgiou si spomenul na otcov starý písací stroj, ktorý vydával strašné zvuky, ale aspoň niečo počul a nešiel sa zblázniť z ticha. Alebo keby mal zasvietenú malú lampu nad posteľou... no na to bol už priveľký. Alebo keby tu bola matka-

Nie, to rozhodne nie. Jeho tvár sa skrčila v nesmelom úškrne. Veď nie som strachopud, chlapci by sa mi smiali.

Vzduch v miestnosti bol ťažký, vydýchaný. Okno bolo len kúsok od postele, teda presnejšie priamo nad ňou, ale- čo keby som ho trochu pootvoril a tam za ním by bol práve jeden z nich?

Potom pomaly, ako keď príde zima a začnú padať prvé snehové vločky, celkom nebadane a ľahko, prišiel spánok. Ovinul ho do svojich neviditeľných rúk, vzal do svojho snového kráľovstva.

 

Zlatá brána, otvorená-

Pofukoval jemný vánok, deťom strapatil vlasy.

-zlatým kľúčom podoprená-

Držal niekoho za ruky a pomaly, úplne nesmelo krok za krokom napredoval. Trochu sa pootočil. Za ním bolo usmiate dievčatko, vyzerala ako Alenka z ríše Divov. Venoval jej nesmelý úsmev a ona ho opätovala.

-kto do nej vojde-

Potom sa rozhliadol po lúke, na ktorej sa hrali. V pozadí dominovali skaly s bielymi čiapočkami, ale ešte pred nimi bol les. Napadlo ho, či neuvidí nejakého škriatka alebo dokonca jednorožca, ale zatiaľ okrem stromov nevidel nič. A zbadal ešte vtákov, ktoré posedávali na konároch a veselo štebotali.

-hlava mu zíde, či je ona-

Zrak presunul na oblohu a zbadal slnko a množstvo pestrofarebných motýľov. Jeden priletel až k nemu a sadol si mu na plece, no-

-a či on-

-vzápätí odletel.

Obloha potemnela, tmavé mraky skryli žltú guľu. Motýle sa razom vytratili. Všetky vtáky stíchli. Vánok sa zmenil na chladný vietor.

-nepustím ho z brány-

Preľakol sa, ale skôr než si uvedomil zmenu, spredu aj zozadu ho oblapili niečie ruky.

-von.

A nastala tma. Splašene pomykal hlavou a snažil sa pritiahnuť dievčatko, ktoré držal za ruku- Nedržal. Jeho dlane boli zavreté v päsť. Po celom tele mu naskočila husia koža. Mami- pošepkal, ale jeho hlas zanikol v stále silnejúcom vetre. Mami- zopakoval, no vzdušný vír mu prosebné slovo vytrhol rovno z úst a odvial nevedno kam. Na okamih privrel oči, lebo ho začali štípať. Hlavu pootočil doprava a potom pomaly, so strachom niekde vo vnútri, pozrel pred seba. Najskôr nevidel celkom nič, no čím viac sa snažil preniknúť tmu, čosi začalo pred ním vystupovať. Dva malé, celkom nejasné body. Dva zhasínajúce (zhasínajúce?) uhlíky v pahrebe plnej popolu. A zrazu dva rozžeravené kruhy-

Pochopil. Neboli to bodky, neboli to uhlíky, ani červené kruhy, boli to krvou podliate okále nejakej príšery. Tej dedovej príšery. Chcel sa uvoľniť zo zovretia, no bolo to nemožné. Uviazol ako lesné zviera v pytliakovej dômyselnej pasci. Mami- to slovo mu opäť vykĺzlo z úst. Opäť ho však niečo uchytilo a odvialo preč.

...staneš sa jedným z nich. Budeš ich otrok.

Zavrel oči, aby unikol spaľujúcej bolesti a strachu, ktorý vychádzal z očí beztvarej príšery. Rozplakal sa.

 

„Už je dobre, to bol len sen.“

Niečia ruka ho hladila po vlasoch.

„Je to preč...“ Vyplašene hľadel do tváre svojho otca, ale nebol schopný slova. Ešte stále potichu vzlykal a po líci sa mu vinul malý pramienok sĺz.

Otec mu dal ľahký bozk na čelo, sadol si na posteľ vedľa neho a opäť ho pohladil. „Je to preč...“ zopakoval potichu a jeho slová sa zmiešali s tmou, ktorá ho obklopovala.

Ale ono to preč nebolo.

Chlapec onedlho zaspal a jeho otec potichu opustil izbu.

Zlatá brána otvorená

zlatým kľúčom podoprená-

Opäť začul detský hlas no tentokrát sa mu vôbec nepotešil. V podvedomí tušil, že sa stane niečo strašné. Niečo strašné v podobe-

Obklopovala ho iba tma a tichý letargický hlas hrajúcich sa detí. Cítil, ako mu telom preniká obrovská horúčava a pripadal si, akoby bol v ohni. Zo všetkých síl sa snažil preniknúť tmu, ale vôbec sa mu to nedarilo. A napokon znovu uvidel červené oči.

„Dedo?“

„Mhm.“

„A dá sa im nejako uniknúť?“

Dlhá pauza. Dedove ruky popretkávané hrubými žilami mu postrapatili vlasy. „Hej.“ Ešte na chvíľu sa odmlčal a pokrútil hlavou. „Teda ani nie. No môžeš sa pred nimi uchrániť, ak zostaneš úplne tichúčko, ani len dýchať nebudeš. Ako myška.“

„A potom sa nestanem ich otrokom? Alebo najškaredším z nich?“

„Nie, ale nezabudni: musíš byť ako myška.“

S vypätím všetkých síl sa snažil nerozplakať a v konečnom dôsledku ani len pohnúť. Nehýbal sa, iba zhypnotizovane hľadel do hlbokých červených očiek. Neskôr v ich strede zbadal meniace sa dúhové farby, ktoré ho úplne očarili. Iba hľadel a hľadel a hľadel.

Ráno, keď sa otvorili dvere na jeho izbe a dnu vošla matka, ešte stále sústredene pozeral pred seba, nehýbal sa, takmer ani nedýchal.

Neskôr, keď prišiel doktor zistiť, čo sa chlapcovi stalo, jeho stav bol rovnaký.

 

„A potom sa nestanem ich otrokom? Alebo najškaredším z nich?“

„Nie, ale nezabudni: musíš byť ako myška.“


2 názory

K3
28. 02. 2020
Dát tip

Mně to nedalo a přečetl jsem též. Gora má pravdu. Tady mi to ani nepřineslo ten mráz. Za předešlou povídkou to zaostává ve všech směrech. Samotné téma, strach a příšery, nic objevného. Podobnými se to na Písmáku hemží. Nemá to ani příběh. Ale neztrácej hlavu a piš dál. Nejdřív ale vymysli pořádný příbšh, na tom všechno stojí a nespěchej. U psaní to nejde.


Gora
27. 02. 2020
Dát tip

Enwi, Gašparko se mi líbil víc... byl stručnější a trefil se rovnou "do černého" náladou i pointou. Tma mi připadá rozvleklejší, i pointa i účinek. Mráz po těle však přináší :-)

Samotný název mi přijde dost "ohraný, opotřebovaný", možná by se dal nějak nápaditěji změnit? Musím však zmínit, že píšeš"čistě" a k tvorbě dramatických, horrorových příběhů máš nadání. 


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru