Musím s tebou hovoriť

. . . je mi ľúto, že asi len málokedy píšem niečo čo nie je spojené s láskou ale užite si to . . .

Našiel od nej päť zmeškaných hovorov.

Päť je zvláštne číslo hovoril si, no nenechal sa uniesť a zakázal si rozmýšľať čo to znamená v numerológii. Niečo od neho chcela, inak by sa neobťažovala volať mu päť krát za hodinu.

Vytočil jej číslo a bubnoval prstami po stole.

Zdvihla to takmer hneď, čo sa tak často nestávalo.

Vyslovila jeho meno z zvláštnym tónom v hlase.

Opýtal sa jej čo sa deje.

Chcem s tebou hovoriť.

Tak hovor.

Nie.

Prečo?

Nie po telefóne.

Tak sa uvidíme zajtra.

Nie.

Znova povedala jeho meno a zdalo sa mu, že sa jej hlas zachvel.

Odmietol to prisúdiť realite, lebo by to bolo príliš nezvyčajné a ona sa mu väčšinou nezdala tak citlivá ako teraz. Vedel, že je citlivá, poznal to z jej denníkov, kde vkladala všetku jej  jemnú osobnosť a jej bolesti strachy a sny. Navonok potom vyzerala ako tá najsilnejšia najostrejšia žena na ulici. Ale nebola. On to vedel. No ani jemu jej citlivosť nebola dosiaľ predstavená.

Keď nevedel zaspať sníval o tom ako vyzerá keď po taji plače, alebo keď píše tie nekonečné riadky plné emócií. Nikdy jej nepovedal, že ich čítal, keď ona hodiny telefonovala s priateľkou až zabudla že na ňu čaká v jej obývačke.

Nemôžeme sa stretnúť?

Dobre.

Čo robíš?

Vrátil som sa z prechádzky.

Sakra.

Čo je?

Nevadí že pôjdem s tebou na ďalšiu?

Kde si?

Dve ulice od teba...

Čo preboha robíš?

Idem za tebou maj sa.

Okej...

Zložila skôr ako jej povedal že sa chystá pracovať a že je unavený. Nejako to predsa zvládne v pohodovej nálade. Je to predsa ona a niečo chce.

Znova sa obul a zaviazal si šál. Modlil sa aby nemrzlo a aby nepršalo.

Skôr ako prešiel na koniec ulice stretol jej tvár, ktorá bola viac nečitateľná ako inokedy. Túžil vedieť čo jej je, teraz by sa mu zišlo nahliadnuť do jej denníkov.

Chytila ho za ruku.

Bola ľadová no pri dotyku akoby vzplanula a zostala v jeho teple.

Počúvam ťa.

Chvíľu kráčajme, mám chaos v hlave a chcem priestor.

Veď...

Tvoja prítomnosť mi pomáha vyjadriť sa lepšie, takže keď mi chceš rozumieť poď so mnou.

Nič nepovedal.

Jej tempo bolo nejaké rýchle pomyslel si.

Ťahala ho napred a predsa sa stále snažila aby vyzerali ako zohratý pár a nie deti čo sa ponáhľajú aby videli prvé hviezdy.

Došli na most nad špinavou riekou.

Zastala.

Potom sa snažila nenápadne zmapovať koľko ľudí sa nachádzalo v ich okolí ale on ju samozrejme prekukol. Poznal ju viac ako si len dokázala predstaviť. Bola hlboko v jeho srdci oveľa skôr ako ich napadlo, že spolu môžu chodiť.

Tak začnem.

Nechcel byť malicherný a myslieť si, že konečne ale ak to nebolo niečo tragické mohla mu to predsa povedať už oveľa skôr.

Telefón, prvé slová, ich cesta sem.

Ten čas čo tu stáli.

Zdalo sa mu, že by už mohla začať, no zahriakol sa lebo vedel aká je pre ňu hodnota slov a vážil si hocičo čo mu chcela povedať a nemusel si to len prečítať v jej duši. Mal milión myšlienok čo mu povie, teórií tak ďaleko od reality až ho začala bolieť hlava.

Pozrel sa na ňu s očakávaním.

Prehltol no ktoré chcel povedať.

Položila mu ruku na rameno a druhou sa k nemu pritiahla.

Nežne ho pobozkala.

Pomaly aby ho príliš neprekvapila a aby jej bozk obetoval.

Rýchlo sa spamätal a vnoril sa do vášne.

Bozkávali sa ako dlho im vystačil dych a potom znova a znova.

Hneď pochopil, že to boli všetky jej slová, bozky na jeho tvári. A zdalo sa mu to tak krásne ako len mohol chcieť. Ukázala mu jej nežnosť a bez slov. Tie akoby stratili význam.

Obidvaja vedeli, že sa milujú.

To boli všetky ich slová.

Dnes.

Zajtra.

Pokým ich iný nerozdelia.

---