Kto vie nakupovať

„Dali nám taký leták, že ho máme prečítať aj mladým. Nesmieme sa s nikým stretávať, nákupy nám máte nosiť iba pred dvere. Sme riziková skupina, nielen vekom, ale aj pre dialýzu. Tam keby si videla, čo robia! Mne sa zdá, že to preháňajú. Miesto jedných rukavíc, keď nás idú napichnúť, dávajú si ešte druhé. Stále si ruky dezinfikujú. Ten doktor, len prejde okolo, porozpráva sa s nami, ani sa nás nedotkne a po každom si nastrieka na ruky.“

„To je dobre, mami, radšej nech to preháňajú, ako keby boli ľahostajní.“

„A v utorok budeme chodiť až o štvrtej. Majú firmu, ktorá to raz do týždňa bude špeciálne dezinfikovať. Budete chodiť do čistučkého, nemusíte sa báť, tak nám sestrička povedala.“

„Čo narobíme, zvykneš si.“

„Ale prestali nám dávať chlebíčky, aj kávu. A nesmieme si ani z domu nosiť! To ma najviac trápi. Nie, žeby som bola odkázaná na tú šunku. Ale rýchlejšie mi čas ubehol, keď som žuvkala, kávu si upíjala.“

„Áno. Už ste si na to zvykli, ťažšie sa odvyká, ako na dobré zvyká.“

„Mamula, píš si, čo potrebuješ. Nebudem teraz chodiť do obchodu každý deň.“

„Gabika, ty sa neopováž chodiť autobusom! Ja poviem Renátke, ona má auto. Veď ty si mi nosila nákupy celé roky každú sobotu, teraz môžu oni.“

***

„Máš všetko? Doniesli ti?“

„No všetko. Čo som si napísala. Renáta nevie nakupovať. Tebe, keď som povedala, že potrebujem nátierkové Rajo maslo, doniesla si dve. Vždy si pridala nejaké ovocie, tuniaka, šalát, sladkosti, poznala si ma, vedela si lepšie, čo potrebujem, ako ja sama. Citróny nemám. Ale šak zakričím z balkóna na Ivku, keď budú brať z garáže náradie. Ja teraz môžem aj sladké. Nikto mi cukor nekontroluje. Priam sa mi žiada. Ale nech! Zjem tú bonboniéru, čo som dostala, nebudem ju šetriť pre nich.“

No áno. Lebo keď si si zmyslela na niečo počas varenia, poslala si tatu, nech ide kúpiť. A on išiel aj tri razy. A ešte si frflala, že tam bol dlho. A že nakupoval do zásoby múku, cukor, ryžu, olej...ťa rozčuľovalo, keď si to našla v pivnici. Ale tam mal bližšie, ako do obchodu.

***

Navarila som tri druhy polievok, bravčové mäso, kuracie mäso, kapustové posúšky, zamrazila do kelímkov. Urobila veľký nákup a poslala Monku s Mišom, nech jej zavezú, uložia do mrazáku a čo kde treba. Prišli autom z Nemšovej.

Z dialýzy sa vrátila večer o pol desiatej: „Tak som si pochutila na tej štrúdle! Neodolala som, aj pár lyžičiek tresky som si dala.“

„Nebude ti zle, mami? Takto neskoro a sladké s treskou?“

„Nebude! Dobre mi je.“

***

Ráno. „Pozrela som do mrazničky. Aj tá je plná! Akurát som podojedala, čo si mi namrazila, pár dní som len tak improvizovala. Tie zemiakové placky s kapustou sú vynikajúce! Myslela som, že len tie štyri mám a našla som ešte tri kelímky! Monika mi to poukladala pekne podľa druhov do stĺpčekov. Ručičky jej za to bozkávam, mám to také prehľadné, vyberiem si, na čo mám chuť.“

***

Telefonujem jej každý deň ráno o pol desiatej, aj podvečer, nech jej nie je dlhý čas. Krížoviek som jej nakúpila do zásoby, ale aj tak. Prestali kávičkové stretnutia, mama sa bojí, k Betke chodia deti, vnuci, nechce riskovať. Plánovali sme veľké rodinné stretnutie, mama si priala rovnaké ako na jej deväťdesiatku. Všetko sa odkladá, o pravnučke jej iba rozprávam, o mesiac bude mať rok.

***

„Tak som rozmýšľala, Gabika. Každý máme lepšie aj horšie dni. A ty to nemôžeš dať najavo ani predo mnou, ani pred Peťkou. Keď sa ťa zasa budú ľudia pýtať, ako to znášam ja, povedz, že dobre, len vďaka tomu, že mám skvelú rodinu, že sa o mňa staráte, že mi pravidelne voláš a ja sa ti môžem požalovať, aj pochváliť. Keď mám horší deň, tak to na teba naložím. Chcem, aby si vedela, že si to uvedomujem a strašne si to vážim.“

„Toto môžeš povedať ty, mamula. Mne nevkladaj do úst, čo mám hovoriť, ja sa s tým nestotožňujem. Že to dobre znášaš, je tvoja zásluha. Nepoddávaš sa, neopúšťaš, chodíš na prechádzky, nestrácaš zmysel pre humor, sleduješ, čo sa deje vo svete a si vďačná za to, čo ostatní ľudia v tvojom veku berú ako samozrejmosť. Danka by si zaslúžila slová vďaky. Mamu má u seba a tá jej iba vyčíta a na zlé spomína, za nič ju nepochváli. Mohli by sme to pripísať veku, ale vieme obidve, akú mala a má tvoja sestra povahu.“