Bez telefónu

„Som celý deň slabá. Posedávam, driemem. Nechutí mi jesť. Obed som zjedla. Prinútila som sa. Cítim sa ako predtým, než som začala chodiť na dialýzu,“ sťažuje sa v pondelok večer mama.

„Nemám zavolať Julovi a Renátke? Netreba ísť do nemocnice?“ zneistiem.

Ráno mi hovorila, že zle spala, ide si sadnúť do obývačky pod dečku, oddýchne si a poobede pôjde na prechádzku. Dúfala som, že večer budem počuť lepšie správy.

„Nemala by si byť sama. Ja im radšej zavolám.“

„Nie, nevolaj! Keby mi bolo horšie, zavolám im sama. Veď viem, že Renátka je vždy ochotná.“

Premýšľam. Bez jej súhlasu nechcem nič podnikať. Napíšem o mojich obavách Ive.

„Nemala by som sa tam ráno zastaviť? Ale v Trenčíne budem už o siedmej. Či sa ma nenaľaká,“ ponúka sa dcéra.

„Zavolaj jej teraz a priprav ju na to.“

„Tak som jej zavolala, neprezradila som ťa. Povedala som, že idem zajtra do Trenčína, či nepotrebuje chlebík. A ona, že áno, dá si do mrazáku. Zostane v posteli, nemusí kvôli mne vstávať.“

„Ty si poklad, Ivček! Ak by bola slabá, ako vtedy, urobila by si jej chlebík a čaj.“

Iva si ráno odomkne, nakukne do spálne, posteľ prázdna. Prejde celý byt, volá babuuuš! Nič. Vytočí jej číslo, telefón zvoní na chodbe. Pozrie, komu naposledy volala. O pol štvrtej ráno, Renátke.

Mne brat zavolal okolo deviatej. Mame sa zle dýchalo, prišli k nej. Už bola zbalená, oblečená. Zavolali rýchlu pomoc, zobrali ju na interné. Ešte v sanitke ju vyšetrili, zistili, že má polovicu pľúc zaliatu vodou. Ráno volal na interné, povedali, že je na geriatrii, má zavolať o pol tretej. Potom mi dá vedieť.

„Tak som hovoril s doktorkou, bola veľmi milá, že mama sa má lepšie, už sa pýtala aj domov. Ona by si ju tam rada pár dní nechala a preliečila ju.“

„Julino, vieš, že telefón zostal doma? Mama nemôže zavolať!“

„Ale tak pár dní bez telefónu hádam vydrží.“

„Pár dní?! Veď mama je zvyknutá, že jej volám dvakrát denne a rozprávame sa minimálne pol hodinu, niekedy celú.“

„Tak si od niekoho požičia,“ odpovedá spôsobom, nech nestresujem kvôli maličkosti.

„Ty si myslíš, že mama pozná naše čísla naspamäť? To nie je ako kedysi, keď vytáčala pevnú linku!“

„Veď som ju nechal pozdravovať. Tak vie, že sa o ňu zaujímame.“

Fajn, Čo teraz? Zákaz návštev, zákaz donášania vecí.

„Ivi, babka tam nemôže zostať bez telefónu. Čo urobíme?“ píšem esemesku.

„Ja som teraz v Nitre. Mám kamošku záchranárku, dohodnem s ňou, nech jej tam zajtra ráno telefón prepašuje.“

Uf. Aspoňže tak.

Večer mi zvoní telefón.

„Mamuš, už som v Trenčíne. Rozmýšľam, že idem pre ten telefón a skúsim sa tam nejako dostať. Ak sa mi to nepodarí, tak potom ráno cez Heňu. Nemám jej niečo z domu zobrať?“

„Julo mi povedal, že bola zbalená. Netreba.“

Za polhodinku mi dcéra hlási: „Vybavené. Vrátnik mi odmeral teplotu, pustil ma autom pred geriatriu, s tým, že nesmiem ísť na oddelenie, iba zazvoniť na sestričku. Dala som to do obálky a napísala, keď bude môcť nech mi zavolá. Sestrička hovorila, že je práve na dialýze, zanesie jej to na izbu.“

„Paráda! Tak som zvedavá, komu zavolá skôr, či tebe alebo mne.“

„Dáme si vedieť,“ lúči sa Iva.