Ešte nie

Začiatok. Úzkosť. Nie, ešte nie! Tak veľmi chcela posedenie v penzióne Mária, ako na deväťdesiatku. Celú, celučkú rodinu, minulý rok bola Hana ešte v brušku, tento rok by už bola s nami. Do toho prišla korona, zmena termínu, doba neurčitá.

Chodíme za ňou minimálne, rešpektujeme pokyny zdravotníkov, je riziková dvojnásobne. Takto predsa nemôže odísť! Nechápem ten náhly zvrat, je predsa neustále pod kontrolou, výsledky boli ešte v piatok dobré.

Petra je napätá už večer, vyrozumela z telefonátu, že sa niečo deje, zbytočne ju upokojujem. Vyčíta si, že ona by mi mala byť oporou a nezvláda to. Keď sa dozvie, že babka je v nemocnici, plače. Počas dňa si rýpe do prstov okolo nechtov, krváca, lepí si leukoplasty. Neviem, čo prevláda. Strach o babku, či obavy, že budem zasa tráviť viac času s mamou a ona bude bezo mňa. Strach zo smrti. Doteraz sa nevyrovnala so stratou dedka.

Prvý rozhovor s mamou. Počujem po hlase, že je slabá, aj keď už dýcha pekne.

„Mamula, zvládneš to! Dajú ťa dokopy a vrátia nám ťa takú, aká si bola predtým. Pamätáš, aj minule sa ti vrátila sila nečakane rýchlo a bola si ako znovuzrodená. Keď pominie táto sprostá korona, urobíme žúrku na Vlčom Vrchu alebo v Nemšovej, ak by penzión nebol ešte otvorený. To ti stojí za to.“

Mama sa zasmeje: „Veď na to sa teším a preto aj ja verím.“

Na druhý deň brat: „Počujem, že máš lepšiu náladu, nie ako včera. Už ráno ti mohlo byť jasné, že je mama v poriadku, keď ti miesto poďakovania vynadala, že sme jej nepriniesli veci.“

Smejeme sa.