Mama zasa vo forme

„Suseda Lydka ma včera ostrihala. Pod balkónom má stoličky, ani vietor tam nefúkal. Už som to mala také vyrastené a nechcem ísť kaderníčke, nech tam niečo nechytím, ona si na hygienu moc nepotrpí. Teraz mám tak málo vlasov, tie dlhšie boli našuchorené, nebolo to tak vidieť. Ale dala som si ten gél z tuby, čo si mi kúpila a celkom dobré. Aj tak tam len ležím, akurát sanitkár čo ma vidí,“ hlási spokojná mama.

„Včera mi volala aj Oľga. Rozprávala, čo si varí, aj recepty mi dávala. Povedala som jej, že ja len otvorím mrazák a vyberiem si, na čo mám chuť. Ale veď ona je o desať rokov mladšia. Nech si varí. Že si robí takú maškrtu. Uvarí cestoviny, na to tvaroh a čerstvé posekané jahody. Takú chuť som dostala na tvarohové palacinky! Mohla by si mi kúpiť tvaroh. Dávno som nemala. Aj Rajo maslo nátierkové. Lebo keď poviem Renáte, zas mi kúpi Flóru.“

„Dobre mami, keby ti ešte niečo napadlo, prezvoň ma.“

„Tak si predstav, hovorila som ti, akú mám chuť na tvarohové palacinky. Poobede som sa išla prejsť do záhradky, otvorím dvere a na poličke dve tvarohové palacinky! Že Lydka mi zvonila, sedela som na balkóne, nepočula, tak mi ich tam nechala. Tak som si pochutila, jednu som zjedla hneď a druhú si nechala na zajtra.“

„Tá Lydka je úžasná. To bolo naozaj milé od nej,“ teším sa, akých má dobrých susedov.

„Tak si predstav, že včera, len čo sme dohovorili, zvoní Lydka s kulmou v ruke! Lydka, len si ju pekne schovaj, ja som si ráno dala na vlasy gel. Že nemáš to zlé, hovorí. No šak som ti ani nepovedala, že to mám zlé, hovorím jej. Typická učiteľka. Ona sa starala o deti a aj teraz na dôchodku by sa furt o niekoho starala. Kedysi mi sem chodila – ostrihám ťa, natočím ti vlasy, ale ja som jej rázne povedala nie a už mi dala pokoj. Teraz som povolila, dala som sa ostrihať a už by ma pomaly prišla aj okúpať!“

Nekomentujem.

„A tie palacinky, my sme dávali do tvarohových tvaroh! V tej prvej som ho aspoň videla, aj keď necítila, ale v tej druhej, štyri hrozienka a len bolo vidieť, že čosi biele je tam namrvené.“

„Možno nechcela, aby vytiekol,“ snažím sa obhájiť susedu.

„Na dialýze nám sestrička roznášala čokoládky Deva. Môžete mi ju hneď rozbaliť sestrička, prejde mi čas, aj si pomaškrtím. Pokrčila plecami, že je zakázané jesť tam a hodila mi ju do kabelky. Len čo odišla, tí, čo majú voľné obidve ruky, rozbalili si a zjedli.“

Chúďa mama. Snáď sa čoskoro vrátia staré dobré časy a budú dostávať chlebíčky aj kávu.