Sklamaná 6

Večer mi volá asistentka Eva z chránenej dielne: „Môžete hovoriť? Ste tam sama?“

„Som s Petrou.“

„Môžete si nájsť miesto, kde nás nebude počuť?“

„Počkajte chvíľku.“

Odchádzam do podkrovia, zatváram dvere, Petra pozerá telku.

„Môžete, počúvam.“

„Povedala vám Peťka všetko? Ja na to celý čas myslím, musela som vám zavolať.“

„Áno, povedala mi všetko, som si istá.“

„Viete, keď mne sa zdalo čudné, že ste jej povedali, že on tam bol, prišiel sa ospravedlniť a vy ste mu povedali, že sa na neho nehneváte. Ja by som ho roztrhla jak hada!“

„Bola som nahnevaná. Ale po rozhovore s riaditeľkou som to prehodnotila. Ona pozná jeho mamu, jeho zdravotný stav. Sám je ťažko zdravotne postihnutý, berie invalidný dôchodok, mama brala na neho osobnú asistenciu. Takže neviem posúdiť, nakoľko je zodpovedný za svoje konanie. V centre sme to rozobrali, povedala som im všetko. Riaditeľka si ho zavolala, dohovorila mu. Vylúčili ho zo skupiny, pohrozila mu, že ak sa niečo podobné dozvie, podá na neho sama trestné oznámenie. Nejde iba o to, čo sa stalo Petre. Neviem, čo vám povedala. On sa zaplietol do pyramídovej hry a klientov z centra nahovára, aby sa pridali.“

„Ona mi povedala, že to bol pokus o znásilnenie.“

„Nie, nedá sa to takto kvalifikovať. Naozaj sme to rozobrali dopodrobna a vysvetlila som jej, aký je v tom rozdiel. On ju nahovoril, ona súhlasila, potom sa jej to nepáčilo. Obidvaja sú neskúsení. Ani on nemal ešte žiadne dievča.“

„Tak sa nehnevajte, ale mala som o ňu strach, či to nedrží v sebe a vy neviete o všetkom.“

„Naopak, som rada, že vám na nej záleží. Ďakujem.“

„Nepovedzte jej, že sme sa rozprávali o nej. Niečo si vymyslite, že o robote sme hovorili.“

„Nebojte sa.“

„Čo sa deje? Prečo si sa tam zatvorila?“ vyzvedá Petra.

„Pozri, Peťula, ja ti poviem, aj keď Eva chcela, aby som to zatajila pred tebou. Ja tieto hry nehrám. Rozprávame sa spolu o všetkom, nebudem ťa oblbovať, že sme hovorili o škorici.“

„Čo jej hrabe? Nie som malé decko.“

„Bála sa o teba. Povedala si, že to bol pokus o znásilnenie. Tak som ju ubezpečila, že viem všetko, že sa stále o tom rozprávame.“

„A nebol?“

„Podľa mňa nie, Peti. Veď som ti vysvetľovala, aký je v tom rozdiel. Nahovoril ťa na to, najskôr sa ti to páčilo, potom už nie. Možno, keby som tam nebola, pokračoval by proti tvojej vôli. To sa už našťastie nedozvieme.“

„Už je to týždeň.“

„Vidíš, možno preto sa Eve zdalo, že som príliš pokojná, na to, čo sa stalo. Ale my sme už mali dosť času rozobrať to, spracovať. Dúfam, že sa ti nezdá, že to zľahčujem. Vieš, ja som nechcela, aby odtiaľto odchádzal ako zbitý pes. V pondelok ho vyhodila riaditeľka, pohrozila mu. Keby som na neho aj ja iba nakričala, nemala by som z toho dobrý pocit. Nejako som cítila, že potrebuje odpustenie. V tých očiach som videla plachosť, strach, neistotu. Nepripadá mi ako prešpekulovaný podvodník.“

„Vieš, on mi hovoril, že kým nespoznal Sama a Juraja, o tom neviem nič, cítil sa taký stratený, nevedel, čo so životom. Oni mu dodali sebavedomie, že vidia v ňom potenciál a on ho zasa videl vo mne.“

„No práve. Oni ho do toho namočili. Vieš, čo mi ešte riaditeľka povedala? Že sa jej nepáčilo, ako sa mamina k Adamovi správala. Ona robila pre neho maximum, ale chovala sa k nemu ako k malému decku. Okrikovala ho ako malého chalana. Toto u mňa tiež zavážilo. Je z toho zakomplexovaný a hľadá potom ešte slabších, kde by mohol vyniknúť.“

„A naozaj to boli ruže? Ako si vedela, keď bola kytica zabalená?“

„Trčali z nej stonky a bola dlhá, podľa toho som usúdila. Ty by si ju chcela?“

„Nie. Nechcela by som sa na ňu pozerať.“