Pokosené

„Bola som sa pozrieť v tej záhradke. Okolo stromov to treba s nožnicami. Poviem Julkovi, keď príde v nedeľu. Len či príde. Istotne budú unavení, keď v sobotu vezú toho Filipa. A hlásia aj búrky. Len aby ich to nezastihlo na ceste, zle by sa šoférovalo.“

„Kde presne ide ten Filip?“

„Kdesi pod Tatrami, nezapamätala som si. Budeš mi musieť poslať toho Miša s kosačkou. Je to pokosené tak kostrbato.“

No, čo sa dalo čakať od učameného.

„No, jako s kosou. Viem, je to hrbolaté, zle sa mu to kosilo. Ale vyzerá to, akoby len tie vrcholky pozrážal. No, musí to pokosiť Mišo, nech to voláko vyzerá.

***

„Julko sa ma minule pýtal, koľko spolu každý deň  telefonujeme. Hovorila som mu, že takú polhodinu ráno, aj večer. Že on nemá toľko noviniek, nevie, čo by mi rozprával.

To ja mám od utorka večera pol desiatej, keď sa vrátiš z dialýzy, do rána pol desiatej noviniek a noviniek.

Julko! Ale veď ja sa potrebujem vyrozprávať! Hovorím mu. Veď v zime som tu bola sama, ani s Betkou sme sa nestretali, ani do záhradky sa nedalo.“

„Zavolal ti aspoň raz cez týždeň?“

„Nie. Keď som mu hovorila, povedal, že on nevie, kedy oddychujem, aby ma nevyrušoval, že nech mu zavolám ja.“

„A zavolala si mu?“

„Nie. Ráno neviem, dokedy spí, potom je celý deň na záhradke, nechcem ho vyrušovať.“

Hlavne keď ja nezavolám do desiatej, lebo nestíham s Petrou a nákupom, prezváňaš ma: „No čo je, Gabika?! Veď volávaš o pol desiatej!“ V hlase obavy aj výčitka.