Načo?

„Gabika, ty mi nemusíš každý deň volať. Naozaj! Veď človek nemusí mať vždy chuť.“

„Ale mami, potom si nervózna, voláš Monike do Nemšovej, či o mne nevie, či sa niečo nestalo.“

Dnes ráno. Už mám cesto na plechu, ešte nakrájať na plátky jablká. Je čas volať. Vydrž mami, vydrž, ešte zopár jabĺk, nech je chutný, šťavnatý.

Mama ma prezváňa. Nieeee! Rozhrniem plátky po koláči hala - bala, posypem škoricovým cukrom, tasnem ho do vyhriatej rúry a volám: „Prepáč, mami, chcela som dorobiť koláč, už som mala vyhriatu rúru.“

„Aký guláš varíš?“

„Ko-láč! Ten tva-ro-ho-vý s jablkami. Naši prídu na obed, tak sa ponáhľam.“

„Veď si si mohla dorobiť, ja som nevedela. Som si myslela, že si v záhradke a zabudla si na mňa.“

„No keby si ma neprezváňala, dorobila by som. Takto som ho tam šľahla, načistené jablká, čo mi zostali, zjeme. Keby som ti nezavolala po prezvonení, čo by si si myslela?“

„Že si v obchode, nakupuješ a nepočuješ telefón.“

Dobrý nápad. Použijem nabudúce.

„Tým deckám sa u teba musí strašne ľúbiť, keď zase prídu.“

Nebudem ti vysvetľovať, že ja budem strážiť Hanu a oni ti prídu slivky pozbierať a povysávať. To by si ani na dialýzu neodišla, vyčkávala na nich.

„Budú tu aj spať, zajtra pôjdeme na ten Vlčí Vrch od nás.“

„A kedy teda ideme?“

„Napísala som všetkým, že podľa tvojej predstavy máme byť o 14.30 u Ivany...“

„Ale ja som to tak nepovedala!“

„Mami, nechaj ma dohovoriť! Podľa tvojej predstavy o 14.30 tam, ale majú sa vyjadriť ostatní, ty sa prispôsobíš, tebe je to jedno. Nikto zatiaľ nereagoval. Vieš čo, ty sa dohovor s Julom, kedy prídu pre teba. Keď tu naši spia, tak je to na nich, kedy sa vychystajú, vtedy pôjdeme, keď budú nasadať do auta, naložím Petru, sadnem aj ja, nebudem to riešiť.“

„Mohli by sme ísť aj skôr. Lebo už sa rýchlo stmieva. Ale šak ja sa dobre oblečiem, aby mi zima nebola. Mne je to jedno. Veď vieš, ja sa prispôsobím.“

„Áno, mami, ja viem.“

Práveže viem! Aj všetci ostatní. Nebudú riskovať tvoju zlú náladu. Preto ani neodpisujú. Načo?