Hostiteľka

„Volala som tomu Julovi, povedal, že stačí o tretej. Ty si mi povedala, že...“

„Mami, ja som všetkým napísala presne to, čo si povedala, citovala som ťa. Ivana nám večer odpísala – medzi štrnástou a pätnástou je to v pohode. Preto si Julo zvolil hornú hranicu. Ja to riešiť nebudem, dohodni sa s ním.“

Prichádzame na Vlčí Vrch štrnásť štyridsaťosem s malou dušičkou, či nás Filipkovci s babkou nepredbehli. A nie. Stihli sme zjesť po dva chlebíčky s pomazánkou z kozieho syra, kým sa psy rozštekali po druhýkrát. Čo sa dialo v aute, som radšej nevyzvedala, babka už bola stabilizovaná, nekomentovala čas príchodu. Malá Hana kráčala pomedzi svorku psov so vztýčenou hlavou, je zvyknutá z domu na írskeho setra Viktora. Môj brat bol celý nesvoj a odmietal ponuky sadnúť si ku stolu: „Ja radšej postojím, bojím sa, že by mi nejaký pes vyskočil na kolená.“ Chlebíčky, palacinku, slaninku jedol postojačky, až pri rebierkach si večer opatrne sadol k tanieru.

„Aha! Julo sedí!“ upozorňujem okolo stolujúcich.

„Ale som v strehu!“ priznáva s úsmevom brat, vedomí si svojej slabosti.

„Krúti hlavou, keď vidí Macka, ktorý sa usalašil na mojich kolenách, trasie sa, je najstarší a najmenší, hladkosrstý, nemá ho čo hriať. Rozopínam sveter, túlim si ho a prikrývam, hladím na krku, nech sa upokojí.“

„Veď aj ty si sa štítila psov!“ nechápe Julo.

„Áno. Bála aj štítila, tak sme boli vychovaní. Ale odkedy tu Iva žije, je to veľká zmena. Stačilo, aby mi raz Labena skočila na kolená, privrela oči, keď som ju pohladila, zlomilo sa to vo mne. Sú to akoby moje vnúčatá. Miluje ich moja dcéra, spáva s nimi, prijala som ich.“

Napriek vrtkavému počasiu, sedíme vonku. Na doskách sú spojené dva stoly, prikryté bielymi obrusmi, nad hlavami gumová plachta šesť krát päť metrov, nezmokneme. Na stoličkách vankúše pre mäkšie a teplejšie sedenie. Gazdiná s gazdom priamo pred našimi očami pripravujú na sklokeramickej platničke a na grile palacinky, slaninku, hermelín, rebierka. Plné tácky chlebíčkov s nátierkou sú už na stoloch, rovnako džbán s malinovou šťavou a plechovky Birella s rôznymi príchuťami. Pozorujeme sliepky, ako ďobkajú popadané hrušky, nádherne sfarbených kohútov. Medzi dvomi sa strhla bitka, Hana fascinovane hľadí, zráža pästičky a kričí – búúúúm! Búúúúm! Obďaleč mečia kozy, Jarko odbieha, keď dostáva signál, že kozy zdrhli na cestu, treba ich vrátiť.

Moja mama, čo jej nechutí jesť, začína chlebíkom, druhým, tvarovú palacinku si nechá natrieť nutelou. Kým ju doje, na tácke pristáva prvá várka grilovanej slaniny. Tí, čo sedia poblíž, si ju rozoberú. Mama vstane, podíde ku mne bližšie: „Videla si to? Tí traja to zhltli, len sa tak zaprášilo!“

Nekomentujem.

„Filipko, zober si palacinku! Dobrá je,“ kričí mama z druhého konca stola. Palacinky sú priamo pri Filipovi. Len sa usmeje.

„Filip, prečo si nezoberieš tú palacinku?“ znova na neho volá.

Medzitým si už nakladá čerstvú slaninku na chleba, aby jej ju zasa niekto nepohltal.

„Filip, prečo si tú palacinku nezoberieš, keď vidím na tebe, že máš na ňu chuť!“ mama už je napružená.

Filip je našťastie po svojej mame, neodvrkne, len sa ďalej usmieva. Po hodnej chvíli vstane, ide za Ivou: „Sú ešte palacinky? Ja by som si dal bez tvarohu, iba s nutelou.“

„Nie sú, ale za chvíľu budú, čo by som pre teba, srdiečko, neurobila.“

Prichádza s ďalším pohárom cestíčka a pokračuje v liatí palaciniek. Koľko ich Filip zjedol, má spočítané babka. Povedala, že päť. Ja fakt neviem. Zjem čo mi chutí a koľko, ostatným doprajem to isté. 

„A ty si zober slaninku, Gabika!“ otáča sa na mňa, keď u Filipa nepochodila.

„Ponúkaš jak zo svojho, mama,“ snažím sa o vtip, nech dá chvíľu pokoj.

„Prečo si tú slaninku nezoberieš, keď viem, že ju ľúbiš?“

„Lebo som zjedla dva chleby a veľkú palacinku, potrebujem vytráviť.“

Idem pozrieť záhradku, práve sa dogrilovali rebierka. Za chrbtom počujem: „Naložte Gabike na tanier, ona ani slaninku nejedla!“

Monka: „Babka, mama je svojprávna, keď bude chcieť, zoberie si sama.“

Vraciam sa späť, mama ma zbadá: „Ty by si si nezobrala, Gabika!“

„Nie, mami, keby si tu ty nebola, umrela by som hladom.“

„Tak prepáč!“ precedí mama cez zuby a myká jej kútikmi. Vstane a zmizne za domom.

Zoberiem si ďalší chlebík, nech nie som hladná a utrúsim: „Tak čo, mám ju ísť odprosiť?“

Brat zodvihne hlavu od rebierok: „Koho? Prečo? Čo sa stalo?“

„Ty si si nevšimol maminu reakciu? Veď sa skoro rozplakala.“

Až teraz zbadá, že mamina stolička je prázdna. Spozornejú aj ostatní. „Veď to bola sranda!“

„No, ako pre koho.“

Idem za mamou, prechádza sa s rukami za chrbtom za domčekom, kde ju nikto nevidí.

„Prepáč, mami!“ chytím ju okolo ramien. „Srandovala som, nechcela som ťa uraziť. Poď si za nami sadnúť!“

„Veď ja som sa len išla poprechádzať.“

Nechá sa odviesť, ale rebierka už odmieta, ona mala slaninku.

Ráno volám v obavách, či sa nevráti ku šarvátkam zo včera. Našťastie zostalo v nej to dobré.

„Tá Ivana s Jarkom! Akí sú oni zohratí. Jeden voľačo začne, druhý to dokončí. Celý čas robili, žiadna únava na nich nebola vidieť. Čo ten Jarko postaval! Všetko mi poukazovali, čo pristavil, odkedy sme tam neboli. Tie mladé kozy musia byť zvlášť, tie nemôžu pripustiť k capom. Aj robiť vie, aj ku šporáku sa postaviť. Šikovné sú tie decká. Škoda, že nebolo teplejšie, ale tá Ivana sa vždy vie vynájsť. Aj deky nám doniesla, aj bola po celý čas pri nás, nemusela odbiehať do kuchyne, dobre to vymysleli.“