Bezradný brat

„Ešte by sme mohli na tú kyselku, na langoš, kým je pekne,“ nadhodí mama.

„Dobre, mami, dohodni sa s Julom, my s Petrou prídeme.“

„Myslela som, že rodinné sešlosti skončili Vlčákom,“ reaguje Petra.

„Ak nechceš ísť, nemusíš. Pôjdem na bicykli.“

„Ja by som išla, ale babka ma tam chce aj tak len preto, aby si sa za mnou nemusela ponáhľať. Ani na Vlčáku si ma nevšímala. A Julo, ten sa ma opýtal iba na robotu. To už majú tak naučené, ako tatko. Najskôr sa pýtal, ako bolo v školičke, potom, či už mám frajera a odkedy chodím do roboty, čo balíme.“

„Rozmysli si do zajtra. Buď pôjdeme spolu pešo, alebo ja sama na bicykli.“

„Už ti volal Julo?“ pýta sa mama.

„Nie. Ako ste sa dohodli?“

„Ja som hovorila že o tretej, on povedal, že môžeme aj o druhej. Šak ja sa oblečem a kedy prídu, vtedy prídu.“

„Julino, kedy sa chystáte z domu? Ja pôjdem na bicykli, Petra nejde.“

„Myslel som, že vyzdvihneme mamu, mňa a Filipa Renáta vyloží u teba, mamu dovezie a my pôjdeme pešo, ako zvykneme.“

„Nie. Vieš, že mama je vždy nervózna. Auto sa nám pešo nikdy nepodarilo predbehnúť a tie mamine reči – kadiaľ ste len išli? Čo vám to toľko trvalo? Vždy bola nervózna, keď na nás čakali. Najlepšie je, keď prídeme naraz.“

„Tak ty si nechceš urobiť prechádzku,“ konštatuje sklamane.

Nechcem? Už dávno nerobím, čo chcem.

„Bola by som tam radšej skôr, ako neskôr, prezvoň ma, keď pôjdete pre babku.“

„Ale ako my potom pôjdeme? Nezmestíme sa do auta, keď ja s Filipom nepôjdem pešo.“

„Prosím? A keď vás Renátka vozila a vystúpili ste u mňa, ste sa zmestili? A na Vlčák ste sa zmestili?“

„Aj s babkou?“

„Veď babku ste viezli vy! Mišo s Monkou viezli Hanu, Petru a mňa.“

V pozadí počujem Renátku, ako mi dáva za pravdu.

Chalani prišli na bicykloch, kým obe Renátky doviezli mamu z Biskupíc, už sme sedeli pod stromom. Zbadali sme ich skôr, ako ony nás. Vybehla som im v ústrety, po prvýkrát mama zažiarila: „Jakto že už ste tu?“

„Máme zázračné bicykle.“

Slniečko svietilo, langoše chutili, spokojnosť.

Podvečer mama nasadla do auta, my na bicykle, chalani ma sprevádzali, jeden vpredu, druhý vzadu.

„Celkom rýchlo išla!“ zahlásil môj takmer štrnásťročný synovec.