Radšej

„Gabika, ty si mi hovorila, že...“ začína mama.

Ej, toto nevyzerá dobre. Tá intonácia...

„...ten tlakomer bude na zápästie, aby som si sama mohla merať tlak.“

„Áno, mami. Pýtala som na zápästie.“

„Toto je klasický na rameno.“

„To ma mrzí, neviem, ako sa to mohlo stať. Neboj sa, ja ho pôjdem vrátiť, daj ho naspäť do škatule, mám lístok.“

„To už nie. My sme to celé zmontovali, to by ti už nezobrali. Ale Julko povedal, že tento je presnejší a strašne sa mu páčil ten dizajn, že on si na to u takýchto výrobkov potrpí. Tá biela so zelenou. A má päť funkcií, posledný tlak sa tam uloží. Bol s ním veľmi spokojný,“ mamin hlas hneď naberá radostnejšiu tóninu.

„Som rada, že jemu sa páči. Keby kúpim na zápästie, znechutil by ťa, že nebude presný.“

„Áno. Povedal, že on mi každú nedeľu odmerá, nemusím si každý deň.“

***

„Strašne ma ráno prehnalo. Len tak zo mňa striekalo. Dala som si živočíšne uhlie, celý deň som mala pokoj a v noci znova.“

„Mala by si si dať pár dní diétu. Sucháre a čaj.“

„Ja som jedla celý deň normálne a nič. Šak sucháre ani nemám.“

„Tak si daj na obed iba ryžu a po každom jedle si zober tú tabletku, čo som ti kúpila  namiesto Endiexu.“

„To robí nejaká podozrivá firma a čítala som leták. V prípade krvavej stolice to nesmiem brať.“

„Ešte si to nezobrala a už máš krvavú stolicu?“

„Áno. To ja mám po pôrode. Jak ma zašívali, teraz sa mi to rozpadá a koľko razy mám krv.“

„Mami, ale to je povrchové krvácanie, tam nemali na mysli zlatú žilu, ale krvácanie z tráviaceho traktu. Keby si tabletky užívala a potom začala krvácať.“

„Ale mne sa tá firma nezdá. Aj názov lieku taký čudný.“

„V lekárni mi vysvetlili, že Endiex prestali vyrábať, toto je miesto neho. Tak, ako kedysi Endiaron nahradili Endiexom. Môžeš tomu lieku dôverovať. V lekárni by mi nepredali nič podozrivé. Poznajú ma tam po mene, roky u nich nakupujem.“

Aj teba tam už poznajú.

Za dva dni.

„Rozmýšľam, či si dám na obed ten fazuľový prívarok a fašírku.“

„Preboha, mami, to už nejedz, aj keby si bola zdravá! Veď ti to Renátka poslala v nedeľu a je štvrtok! Daj si radšej to moje rizoto! O tých hnačkách by si mala povedať na dialýze. Vieš, že presne takto ti to začínalo. Telo sa potrebovalo zbaviť škodlivín.“

„To určite! A potom budem chodiť na dialýzu každý deň!“

„Tak sa radšej budeš pokakávať?“

„Radšej!“ smeje sa jak puberťáčka.

***

„Tak som to vyhodila z balkóna vtáčkom,“ hlási mama na druhý deň.

„Mami, čo na to teta P.?

„Ona to na tej tráve ani nebude vidieť. Na snehu jej to vadilo.“

Úbohí susedia. A vtáčky. Veď to sú zvyšky pre prasce, nie pre vtáčiky. Raz ti tam ostanú ležať hore bruškami.

***

„Neviem, čo tým chalanom dám. Nemám pre  nich celkom nič. Kedysi si mi kupovala, aj čo som ti nekázala. Viem, rozmaznávala si ma. Ale teraz mi to chýba.“

„Mami, nehnevaj sa, ale ja ti pre chalanov už nekupujem, ani kupovať nebudem. Mali by vedieť, že do obchodu nechodíš, nech si donesú, čo im chutí.“

Prečo ja mám počúvať každú nedeľu, čo bolo moc slané, čo zabudli osoliť, ktoré koláčiky mali čudnú pachuť.

„Nemám ani syr, ani nič sladké.“

„Hovorila si, že ty syr neješ, kupujem ti nátierky a sladké by si nemala.“

„Čo mi vy budete hovoriť, čo môžem a čo nemôžem! Ja môžem teraz všetko! A ja si poobede musím dať niečo sladké!“

„Dobre, mami, tak mi povedz, čo ti mám kúpiť.“

„Ja zjem bárčo. Tie napolitánky, čo mi doniesla Monika, chalanom nechutili, aj som bola rada, aspoň mi vyše zostalo. Poobede som si dala jednu aj dve.“

„Ja by som ti včera doniesla aj viac. Ale nezmestilo sa mi. Chcela si sucháre, kávu, horčicu a ten darček pre Betku zabral veľa miesta, celofán mi trčal z ruksaku, ani som ho nezapla. Na bicykli sa nedalo, fúkal vetrisko, bola som pešo.“

„Veď ja nechcem, aby si mi to na chrbáte nosila. Rozmaznávala si ma, to je to. Veď by som mohla ísť do toho malého obchodu. Toľko by som prešla.“

A je to tu. Kedysi si ma strašila, že „prebehneš“ do Kauflandu, cez koľajnice, teraz malým obchodom.

„Ešte ti musím povedať o tých nohavičkách! Som ti hovorila, že sú veliké, že ich mám až medzi kolenami. Ale ja som si ich ani nevyskúšala, to len podľa oka sa mi zdali obrovské. Dobré sú mi. Len či sa to bude dať oprať, keď je tam toľko vaty.“

„Mami, to sú jednorazové. Aký by to malo zmysel, keby si ich mala prať. Použiješ, zahodíš. Daj si ich na noc a keď pôjdeš na dialýzu, aby si bola kľudná, že sa ti nič neprihodí.“

„Len preto ti to hovorím, skôr než začneš zháňať menšie.“

Hlavne, že si mi povedala, že ty si nejako poradíš, že nemám nič kupovať.

„Dobre. Kúpim ti celý balík. Ona mi vtedy predala jedny na vyskúšanie. Bolo to podľa váhy. Bolo mi čudné, že ti napriek tomu boli obrovské. Kupovala som ti preto čo si chcela, vložky a vatu. Pri týchto nepredvídateľných hnačkách to bude bezpečnejšie.“

„Som ti hovorila, ako mi chválili tie nové okuliare?“

„Nie.“

„Aj sestrička, ešte aj doktorka sa pristavila – pani A., aké máte pekné okuliare, veľmi vám svedčia,“ šteboce mama. Dnes má mimoriadne čiperný hlások.