Dve sestry

Okolo jedenástej mi volá bratranec Peťo: „Mám pre teba smutnú správu. Zomrel otec.“

„V nemocnici alebo doma?“

„Volali sme večer záchranku, povedali nám, aby sme zostali pri ňom, že ho už nebudú prevážať.“

„To je super! Tetu Anču viezla sanitka do Nitry a zbytočne. Zomrela v cudzom meste, cudzom prostredí, kým jej priniesli z Trenčína veci. Mohli zostať doma pri nej.“

„Áno. Pekného veku sa dožil. Ja som išiel ráno do obchodu, keď som sa vrátil, mama ho držala za jednu ruku, Lydka za druhú, práve dodýchal.“

„Môžeš byť spokojný , pekný život s mamou prežili a ty s Lydkou ste teraz pri nich. Tato si nemohol priať krajšiu smrť. Budeš mať dosť s vybavovaním pohrebu, nerob si starosti, mojej mame a tete Pavle cez Danku dám vedieť ja.“

„Dobre, ďakujem. Zavolám ti , keď budem vedieť, kedy bude pohreb.“

Mame zavolám hneď. Keby som to odkladala, z dialýzy príde večer o deviatej, na noc jej takúto informáciu netreba.

„Mami, volal mi Peťo. Zomrel ujo Jožko.“

„Môj milovaný Jožko?! Toho som mala najradšej,“ pustí sa do plaču.

„Mami, zomrel pekne. Lydka a teta ho držali za ruku, rozlúčili sa s ním.“

„Aj tak mi bude strašne chýbať.“

„Ja viem, mami, taký je život, vyrovnáš sa s tým. Poplač si, zavolám ti neskôr.“

Zavolám jej za hodinu: „Mami, rozmysli si, či chceš ísť na pohreb. Lebo nemusíš. Vzhľadom na vek, zdravotný stav, súčasnú situáciu, nikto by ti to nezazlieval. Je len na tebe. Ako to ty cítiš.“

„Ja by som tam chcela byť. Potrebujem sa s ním rozlúčiť. Ale šak jako sa tam dostanem.“

„Chcela som len vedieť, či ti na tom záleží. Ak áno, zariadim to. Niekto s tebou určite pôjde.“

„Večer, keď prídem, len ťa prezvoním, aby si vedela, že som doma. Nemusíš mi volať, viem, že tam máš Hanu.“

„Zavolám ti. O deviatej už budú doma.“

Popoludní volá Peťo, pohreb bude v piatok o pätnástej. Do obradnej siene môže prísť desať ľudí. Pýtam, sa koľko bude najbližšej rodiny, či môže prísť mama.

„Samozrejme! Veď sestra je najbližšia rodina. Nás bude šesť, štyri miesta sú voľné. Príde aj Pavlinka?“

„Nie. Ona nebola na pohrebe ani Jankovi, ani Anči a to bola o dosť mladšia. Miesto nej chodia Danka s Ľubošom, ale v súčasnej situácii neprídu ani oni. Tak počítaj, že od nás prídu dvaja.“

„Dobre, tak potom sa vojde aj Ančina dcéra Marienka s mužom. Tá chcela prísť.“

Volám bratovi, či by nešiel s mamou. Zavolám Ive, v skratke popíšem náš rozhovor a neurčitý výsledok.

„Vieš čo, babke tieto kokotiny ani nerozprávaj, povedz jej, že ja s ňou pôjdem. Urobím všetko preto, aby som to stihla, muselo by prísť niečo mimoriadne, to by som ti vo štvrtok dala vedieť.“

„To budem rada. Monka mi tu našepkáva, že ak by niečo vybuchlo, dovezie mi Hanu a pôjde s babkou ona. Dohodnuté, keby čosi, voláme si.“

Večer je mama čiperná: „Bol pri mne primár, povedal mi, že už je to isté, od tretieho novembra sa rušia neskoré utorky, budeme chodiť o jednej, ako ostatné dni. Hovorila som mu, že je to únavné takto večer. Najmä pre vás, vo vašom veku, uznal mi. Tak som mu povedala, že mi práve zomrel deväťdesiatpäť ročný brat. Pýtal sa, či mal takú sviežu myseľ ako ja. Ešte lepšiu hlavu mal! S ním sa dalo o všetkom porozprávať, všetko si pamätal.“

„Dobre, mami, choď už spinkať. Na pohreb ťa odvezie Ivana, bude tam s tebou, spoľahni sa.“

„Vy ste na mňa takí dobrí, takto sa o mňa staráte! S Ivkou pôjdem najradšej. Ona mi vždy dodá aj takú silu.“

Na druhý deň jej zavolám, som zvedavá, v akej bude nálade. Vidno, že informáciu spracovala, je celkom v pohode.

„Včera som sa prvý raz tešila na dialýzu. Doma by som celý deň preplakala, takto som vypadla a išla medzi ľudí.“

„Áno. Preto som ti to zavolala cez obed. Čo kvetiny? Predstavuješ si veniec alebo kyticu?“

„Veniec určite nie. Nechcem vás s tým otravovať. Som rozmýšľala, že pôjdem do toho nášho kvetinárstva, len či tam budú voľačo mať.“

„Mami, zavolám Ivane, cestou niečo kúpi, čoby si ty chodila.“

***

„Peťo, prepáč, že vyrušujem, viem, že máte teraz toho veľa, ale chcela by som ti len povedať, o čom som premýšľala. Povedz mame, že môže byť spokojná.“

„Ja ti ju dám, je tu, chceš?“

„Neviem, v akom je stave, či sa jej chce rozprávať.“

„Dám ti ju.“

„Teta, rozmýšľala som nad tým, že z celej famílie ste vy s ujom Jožkom mali najkrajší vzťah. O ujovi Jankovi a tete Betke sa vedelo, že zle žijú. Ostatní o tom nehovorili, ale ver mi, že nikde to nefungovalo, všade boli vzťahové problémy. Vy ste do toho až tak nevideli, ja ako decko som si vypočula viac, ako by som chcela, keď chodili za babkou. Rozhovory v kuchyni som počula aj do detskej. Ako žili Anča s Ondrišom, Pavla s Paľkom a moja mama s tatom, tak o tom by som vedela rozprávať najviac.“

„Áno?“ je prekvapená.

„Vás som dávala vždy za príklad aj mojim deťom. Vy ste si jeden druhého vážili, všetko robili spolu, nikdy ste sa nehnevali, neurážali, netrucovali. Aj problémy ste prijímali s pokorou a riešili triezvo. Spomínam na prázdniny, keď som s babkou chodievala do Chocholnej, do letnej kuchyne. Keď sa babka večer zabudla u Zetíčky, brávali ste ma do vašej veľkej postele a čítala si nám rozprávky spolu s Peťom, aby som sa sama nebála. Ujo Jožko mi jódovou tinktúrou ošetroval poškriabané líce. A ako ste vychovali deti! Priznám sa, že to som od nich ani nečakala, že budú takto pri vás, striedať sa vo dne v noci, keď ste už slabí a chorľaví. Ani ja nie som taká dobrá dcéra. Tak buď spokojná, že ste prežili pekný život a držala si ho za ruku až do konca. Viem, že ti bude chýbať, aj mojej mame, ale máš dobré deti, nezostaneš sama.“

„Pekne to hovoríš, Gabika. Naozaj to bol kus dobrého človeka. O všetko sa vedel postarať, aj pre deti robil veľa, mal ich rád, aj oni jeho.“

„Keď skončia tieto hlúpe časy, zorganizujem stretnutie a zaspomíname si.“

Mama ich posledné roky mala rada. Vytesnila spomienky na obdobie, keď Jožko predával rodičovský domček a sťahovali sa do Trenčína. Súrodenci pôvodne nechceli od neho nič, len aby tam býval. Konflikty so švagrinou, v časoch, keď mama bola slobodná a ona používala jej výbavu – periny, utierky, nezabudla, ale odpustila. Handrkovanie o peniaze, či ich majú vyplatiť, koho a koľko, vyústili do nevraživosti. Komunikovali formou listov, my, deti, sme robili poštárov. Ja s Julom sme hádzali do schránky im, Peťo hádzal odpovede do našej schránky. Po čase listy záhadne zmizli, zlikvidovala ich babka, aby sa na ne zabudlo a „deti“ si našli cestu k sebe. Nepripomínam jej to, keď spieva ódy na Jožka a Anku. Ako sa u nich vždy cítila príjemne, boli úprimní a bezprostrední. Telefonovali si , aj keď sa už stretávať nemohli pre zlý zdravotný stav. Väčšinou spomína na časy, keď si boli s Jožkom blízki. Jej mama zostala vdova s piatimi deťmi, keď mala tá moja šesť. Len čo trochu podrástli, museli pomáhať. Pavla bola vždy „slabá“, Jožko chodil s koňmi a vozom, najmladšia Zuzka mu pomáhala nakladať drevo, seno, čo bolo treba. Najstaršia Anča, sa starala od dvanástich rokov o domácnosť, varila, prala, mladších súrodencov česala, kúpala. Babka mala robotu na roli a v maštali. Janko, druhý najstarší, od toho sa dočkali viac problémov ako pomoci.

Zostali dve sestry, deväťdesiattri ročná Pavla a deväťdesiatjeden ročná Zuzka. Každá z nich by bola radšej, keby zostal Jožko.

Dnes ráno.

„Kto vlastne ide z ich rodiny, keď ich je len šesť?“ vyzvedá mama.

„Peťo mi hovoril, že teta Anka nejde. Nezvládla by to, skolabovala by tam.“

„A Peťova žena, Lydkin muž?“

„Tí nie. Ide Peťo, Lydka, vnuci Martin, Tomáš, vnučka Iveta s manželom.“

„Prečo?“

„Nepýtala som sa, mami, je to ich súkromná vec.“

„Ale tá Anka! To by som ja nedokázala. Neísť na pohreb mužovi.“

„Vieš, že je po dvoch operáciách srdca. Neviem, či sa tak rozhodla sama, alebo ju prehovorili deti.“

„Aj tak.“

„Mami, teta sa s ním rozlúčila. Držala ho za ruku. Ten pohreb je len formalita.“

„Ja by som si neodpustila, keby som neišla.“

„Veď práve. Každý to má urobiť tak, ako to cíti, potrebuje. Bez ohľadu na to, čo si kto pomyslí.“

 

 

 

---