Dojmy z pohrebu

Mama ma prezváňa niečo po piatej.

„Áno, mamula?“

„Nemysli si, že doteraz trval pohreb. Bola tu Ivka, uvarili sme si kávu, podebatovali sme.“

„Predpokladala som to.“

„Prišla zavčasu, niečo po druhej. To naši nikdy, ale naozaj nikdy, neprídu načas. Keby aspoň jediný raz! Ale vždy na nich musím čakať.“

Kecáš, mamula, dobre viem, ako sa ťa boja a po tvojich scénach už chodia načas. Jedine, že povieš – ale hocikedyyyy, veď ja budem doma. Poznáme.

„Tak som ju poprosila, či by sme sa mohli zastaviť aj v lekárni. Bez problémov, cestou mi vybrala aj lieky na štítnu žľazu. Dlho sme čakali, kým nás pustili dovnútra. Nikto nás nikomu nepredstavil. Lydku a Peťa by som už ani nepoznala, len Peťo si ma všimol a prišiel za nami. Lydky som sa pýtala, čo bude s mamou, či si ju zoberú k sebe. Že nie, bude tam chodiť spávať, obedy jej nosia.Tí Lydkini chalani sa mi zdali voláki starí, ani sa k nej nemali, čudné vzťahy musia mať. Chlapi stáli bokom, potom prišla Marienka za nami, bez muža. Vnútri nás bolo deväť. Stoličky rozložené, hrala hudba, také pobožné pesničky, farára nikde. Konečne prišiel, čosi vyprával, ja som si zobrala strojček len do jedného ucha, nepočula som dobre, ale Ivka povedala, že som o nič neprišla. Šak farár by sa mal rozlúčiť. Ale záleží aj na tom, čo mu oni napísali. Aj tak dobre. Tie rozlúčkové reči bývajú také dojemné, vždy ma rozplačú. A fotku čo tam dali!“

„Mám ju pred sebou, mami. Aj na parte je fotka. Poprosila som Peťa, aby mi jedno priniesol, dala som ho pred pohrebom na nástenku. Susedy ho poznali, často sa na neho pýtali, ako sa má. Mali ho rady, stretávali sa, keď chodili nakupovať do Rozkvetu, vždy sa zastavili, porozprávali. Mne sa tam páči.“

„Ale v rozhalenke?“

„Veď je pekná tá košeľa. Károvaná, teplé farby, v pozadí strom.“

„Niečo dôstojnejšie mali vybrať! Celkovo, taký pohreb, taká rodina... to je celkom iné, ako keď sa my stretneme.“

No, čakala si žúrku, pohreby v súčasnej dobe...tušila som, že budeš sklamaná.

„A vonku, to už bolo raz dva. Ani hlina tam nebola, čo sa hádže na truhlu. V krabici mali taký asparágus, ten sme tam pohádzali. Ale vieš čo, už som farára v duchu aj odprosila. Nemohli sme dlho čakať, keď o štvrtej sme už boli doma. To sa len mne tak zdalo. A vy čo? Boli ste niekde?“