Zákaz vychádzania

„V piatok mi volali naši z obchodu, aby som nadiktovala rodné číslo, že mi vyzdvihnú tie lieky. Hovorila som, že mi ich kúpila Ivka, keď sme išli na pohreb. Ale keď už boli v obchode, dala som si kúpiť vajíčka a rybie prsty, nech mi Julko v nedeľu donesie.

O siedmej sa ku mne niekto dobíja a to Julko. Že mi to doniesol, Renáta ho čaká v aute. V nedeľu nepríde, lebo od soboty je zákaz vychádzania. Hovorím mu, šak starostlivosť o blízkych je povolená. A jako by som policajtom dokazoval, že ten obed nesiem tebe? A potom domov, keď pôjdem bez obeda, tak už by som celkom nemal ako. Taký sralo je z neho.“

„Neboj sa, my ťa nenecháme hladnú.“

***

„Mami, v utorok prídu naši autom. Keby si niečo súrne potrebovala, pošlem Monku.“

„Nieee. Veď si ma tak zásobila. Mám plnú ladničku, aj špajzu,“ hlási oduševnene a potom len tak špitne: „Mäso už nemám...“

„Nemáš mäso?“

„Ale nevadí, veď mám čo jesť.“

Zamyslím sa. Naposledy , keď povedala, kúpila by si mi voláke mäso? Šak ja by som si urobila, navarila som jej do kelímkov bravčové, kuracie, so zemiakmi, s tarhoňou, s ryžou, rajčinovú kapustu s mäsom, hotové jedlá, len si zohriať. Odvtedy jedla lečo, jaterničku, párky, vyprážaný syr, rybie prsty, halušky, makové šúľance, polotovary, mäso viac nespomenula. Hovorila som si, teraz príde na radu mäso a potom  – Gabika, veď ja nemôžem jesť stále len mäso! V očakávaní tejto vety, mala som pripravenú plnú misu strúhanej zeleniny a syra na zeleninové lievance. No nič. Vytiahla som z mrazáku aj kuracie prsia. Udusila na cibuľke, so zeleninou a troškou smotany, naložila do šiestich kelímkov. Zeleninové lievance po štyri do štyroch krabičiek. Do jednej krabičky zemiakovú kašu s mäskom som kázala dať do chladničky, rovnako štyri lievance.

Zrazu sa mi rozsvietilo. Keď mala mama hnačku, radila som jej, nech si uvarí čistú ryžu, má vo varných sáčkoch. Lenže taká jej nechutila. Tak si rozmrazila mäso s ryžou, zjedla ryžu so šťavičkou a mäso? Mala predsa diétu, s najväčšou pravdepodobnosťou ho zjedli vtáčky.

Práve mi zavolala kamoška, keď som rozmrazovala mäso, tak som sa podelila s mojimi myšlienkami.

„Pre vtáčikov to naozaj nie je vhodná strava. Nemajú tam nejakého psíka? Ten by mäsko rád spapal.“

„Andula! Ja nechcem variť pre psov!“ skríknem zúfalo.

A ona potvorka, snaží sa napodobniť hlas mojej mamy: „Ale Gabika“, s takou tou otvorenou intonáciou na konci. Akože, to by si fakt neurobila? Vybuchnem do smiechu a ešte teraz sa smejem, keď si na to pomyslím.

V utorok sa mama vráti z dialýzy večer o štvrť na desať, unavená, uzimená, poďakuje za sladkosti, čo našla na stole, ide vraj rovno do postele.

Ráno.

„Mami, pozerala si do chladničky?“

„Pravdaže! Ešte včera večer. Keď som tam zbadala tie lievance, neodolala som. Zohriala som si, trochu tej kaše k tomu, veď to bola taká ľahká večera. Ale pri tej zemiakovej kaši ešte voľačo bolo.“

„To si mala kuracie mäso so zemiakovou kašou na dnes na obed a lievance zvlášť. Ale nakombinuj si to, ako chceš. Len som ti chcela pripomenúť, že v mrazáku máš ešte bravčové mäso s tarhoňou a tri kelímky rajčinovej kapusty s mäsom. Vtedy ti veľmi chutila. Ak sa bojíš, že ťa preženie, mohla by si si ju dať v nedeľu, keď dva dni po sebe nejdeš na dialýzu.“

„Vidíš! Alebo si uvarím tú ryžu v sáčku a do toho si dám dve lyžice tej kapusty.“

No, a keď ju budeš mať rozmrazenú a po dvoch lyžičkách jesť týždeň, tak sa z nej nakoniec naozaj posereš.

„Ako myslíš.“

„Minule mi ostalo halušiek, aj tri zemiaky, tak som si to dala dokopy, s tými oškvarkami mi to tak pochutilo!“

Ako psíček a mačička, keď piekli tortu.