Langoše

„Mamuškaaaa? Urobíš mi zajtra na obed langoše?“ zatiahne večer Petra.

„Nieee,“ zareagujem nešťastne, už mám nachystané hovädzie mäso.

Príde po kolenách do obývačky, posadí sa namosúrene na sedačku, chvíľu mlčí.

„Keď prídu naši, to vyváraš! Samé mäsisko im robíš! Ale mne...“

Zaskočí ma to. Hlavne spôsob, akým to na mňa vyštekla.

„Petra, si nespravodlivá. Vieš dobre, že kedykoľvek dostaneš na niečo chuť, som ochotná urobiť ti to. Raz krupičnú kašičku, raz tvarohovú palacinku, poliatu čokoládou. Koľkokrát aj večer, keď sa mi už nič nechce, ale urobím ti. Ako sa môžeš porovnávať s našimi? Prídu raz, niekedy dvakrát do týždňa. Pri Hane sa ťažko varí. Ja uvarím deň vopred. Nikdy si nerozkážu, čo mám navariť. Sú vďační, chutí im. Monka raz povedala, že by tu bola aj o suchom chlebíku, len nech môžu prísť. Cíti sa tu dobre.“

Petra sa mračí, odchádza do svojej izby, zabuchne za sebou dvere.

Pri raňajkách sa vracia ku včerajšku: „Včera som si to odrevala.“

„Čo si si odrevala?“ neviem, o čom hovorí, do rána som zabudla.

„Nevieš, čo si mi vyčítala? Že nedoprajem našim.“

„Aha! A plakala si nad sebou, či nado mnou? Nerozumiem.“

„Ja si potom pripadám ako debil.“

„Petra, nechajme to tak, nevracajme sa k tomu.“

Keď ju odveziem do roboty, zamiesim si na langoše, bochníčky odložím do chladničky. Na obed jej dva vysmažím, potriem cesnakom, pokvapkám kečupom.

„Ty si mi ich po tom všetkom urobila? To som naozaj nečakala.“

„Petra, nebolo to po prvýkrát. Keby som ťa mala trestať za takéto reči, už by si dávno umrela od hladu.“

O týždeň sedíme s našimi v obývačke a Petra z ničoho nič začne obšírne popisovať situáciu, o ktorej som pred nimi vôbec nechcela hovoriť.

„Keď som mamuške vyčítala, že pre vás varí a mne nechcela urobiť langoše, povedala mi, že som nespravodlivá. Odišla som demonštratívne do svojej izby a tam som si to odrevala.“

„A prečo si plakala?“ pýta sa Mišo.

„Lebo ja potom musím nad tým rozmýšľať a štve ma, čo som povedala.“

„Čo keby si rozmýšľala skôr, než to povieš?“ rypne si Mišo.

„Mišoooo!“

„Keď budeš nabudúce chcieť langoše, povedz to mne, ja poviem mame, nech mi urobí a tajne ti ich dám.“

Petra nechápe.

„Tvojej mame?“

„Nieee, mojej svokre! Veď vieš, že mňa má rada, pre mňa uvarí čokoľvek, tebe by ich neurobila,“ sranduje.

Potom prejde  na vážnejšiu nôtu: „Peti, o teba sa mama stará celý život. Keď ti raz niečo odmietne, neznamená, že ťa má menej rada, ako nás.“