Taková normální rodinka

V stredu je donáška, nový televízny program, chodí sa ku babke. Keďže sa prepravuje aj jedlo, očakávam, že mladí prídu autom. O jedenástej zaparkujú pred garážou bicykle s káričkou. Sledujem dianie, nezasahujem. Po obede zať odchádza do práce, počujem pokyny smerom k Monke: „Vy choďte na bicykloch k babke, ja končím o šiestej, prídem tam za vami.“

Haňa sa vyspinká, hráme sa, okolo štvrtej mama Monka nabáda Haňu: „Poď, prebalíme ritku, ideme babke Zuzke!“

„Nabaľ všetko, čo treba, dáme to do káričky,“ obráti sa na mňa.

„Všetko? V tejto horúčave? Zoberiem len to najnutnejšie. Hádam nebudeme viezť aj zmrazené jedlo?“

„Čo sa tomu stane, za pol hoďku sme tam.“

OK. Citróny, koláče, keksíky, vata, med, programy, bez problémov. S nepríjemným pocitom prikladám mliečne výrobky, salámu, syry. Kelímky so zmrazeným jedlom nechávam doma, našťastie má dosť veľkú zásobu, hladná nebude.

Mama sedí na balkóne, víta nás s úsmevom, nečakala nás tak skoro. Monka ide povykladať nákup, pošle babku za nami, v záhrade pod stromami bude príjemne. Prababka sa rozplýva nehou, keď jej Haňa podáva ručičku a nechá sa viesť nami oboma. K susedom chodí vnúčik Oskar, nie je tam núdza o zábavu. Malá sa chvíľu hojdá: „Pajádna hojdačka!“ ocení žltú guľočku, ktorá po stlačení zapíska. Tá na tej našej chýba. Objavuje stoličky, skladacie kreslá, hrá sa s paličkami. Sú jej vzácne, prababička takú nemá. Veď má len deväťdesiat dva, utĺkla by nás ňou, keby sme si dovolili kúpiť jej. Radšej sa chytí stromu, steny, keď ju sotí. Susedia sa k nej správajú prirodzene, malá s nimi komunikuje, vôbec nie je zaskočená a uplakaná ako pri stretnutí s cudzími ľuďmi zvykne. O pol siedmej dofrčí Mišo, prinesie si oškvarkový pagáč a orechový koláč. Konzumuje ukradomky, skrýva jedlo pred Haňou. Monka vysvetľuje susedom: „Nechcem, aby teraz jedla sprostosti, bude večerať.“

O siedmej na nás Mišo žmurkne: „Čo baby, pôjdeme?“

„Mohli by sme,“ pritakáva Monka.

„Ale nie domov! Ku mne!“ zavelí moja mama.

Mladí sú rozpačití, čaká ich cesta na bicykloch do Nemšovej, mali pocit, že bolo dosť.

„U mňa ste neboli, toto sa neráta!“

Presťahujeme sa teda k nej do obývačky, aspoň na pol hodinku.

Vyrazíme na hrádzu, fúka silný protivietor, mám čo robiť, aby som držala tempo, som na bicykli po prvýkrát túto sezónu, nebolo kedy.

Pod železničným mostom sa Mišo so mnou lúči a Monka na neho: „Tebe už celkom hrabe?! Veď mám všetko u mamy, aj kľúče!“

Pokračujeme teda v ceste, ja na dvore postrážim dieťa, kým oni sa vybehnú hore zbaliť. Je osem hodín, na večeru nezostal čas, čaká ich ešte dlhá cesta. Nekomentujem, pozorujem. Monka strčí malej do ruky cereálny rožok.

„Šuchý?“

„Buď rada, že aspoň ten! Taký ľúbiš! Tatko by ti nedal nič, lebo namrvíš!“ hnevá sa, aj smeje, mama Monka.

Zvykla si, že deň prebieha pod taktovkou „manžela“. Ak priveľmi zasiahne do jej plánu, vyskočí ako čert z krabičky, vykričí sa, kým ju on niečím nerozosmeje.